IVANA GIBOVÁ píše svoje texty rukou po kaviarňach a potom ich doma prepisuje. Pri písaní jej najviac času zaberá škrtanie, opätovné čítanie, prerábanie textu, hľadanie správnych slov. Do zmeny štýlu sa v knihe nemusela siliť.
Čo je zásadným, kľúčovým „pocitom“ v Bordeline?
„Neviem, či je možné zhrnúť to do jedného výstižného slova, mne z toho tak najvypuklejšie vychádza odhodlanie... Alebo nádej v zúfalstve, ale tak veľmi nadnesene. Hlavne som nechcela, aby tá kniha bola nejakým spôsobom ubíjajúca a najviac ma desila predstava, že bude nudná.“
V knihe tematizujete vzťah mladšej ženy a staršieho muža. Ako takéto vzťahy vnímate v realite?
„Nemám rada škatuľky a posudzovanie na základe nejakých do očí bijúcich skutočností typu vek, pohlavie, farba pleti. Poznám mnoho ľudí v mojom veku, s ktorými si nerozumiem a naopak mnoho oveľa starších ľudí, s ktorými si mám čo povedať, ale nemyslím si, že je to otázka veku. Vo vekovo nevyváženom vzťahu nemusí ísť hneď o nejaké freudovské komplexy ani o peniaze, ani o spoločenský status. Spoločnosť je však, žiaľ, vo väčšine nastavená tak, že pri akomkoľvek odklone od konvenčného normálu – tým nemyslím len vek – sa začne pýtať, v čom je háčik, pritom alternatíva, že možno v ničom, akoby ani neprichádzala do úvahy.“
