TEXT: Zuzana Uličianska
Nad brodom cez Dunaj sa týčil kopec. Pred 4500 rokmi pred naším letopočtom bol možno pustý, nevábny, napriek tomu však veľmi dôležitý. A už vtedy vrch obývali ľudia.
Najprv v príbytkoch, ktorých základy vyhĺbili do skalného podložia, rokmi sa kopec menil na sídliskovú akropolu.
Pod ním sa stretávali Jantárová a Podunajská obchodná cesta. Keď prišli Kelti, postavili si tu oppidum v stredomorskom štýle. Čas postupne menil akropolu na pevnosť, pribúdali hradby, cirkevné budovy, hradisko, palác, veža.
Stavba odolávala nájazdom Tatárov, hrozbe husitov, prešla zásadnými prestavbami, schátrala, spustla a napokon i vyhorela. Dostala novú tvár, stala sa symbolom Slovenska, krajiny, ktorá povolí na mieste, ktoré skrýva poklady dávnej minulosti, parkovať autá.
Kauza garáže
Pod Bratislavským hradom budú garáže. Pri ich budovaní sa našli, ale zároveň aj ohrozili vzácne pamiatky, ktorých nájdenie by v iných civilizovaných krajinách považovali za senzáciu.
Z témy, o ktorej roky diskutovali len odborníci, sa v priebehu niekoľkých týždňov stala verejná kauza porovnateľná s prestavbou nového Národného divadla na „národný supermarket“.
V prípade Bratislavského hradu však nejde „len“ o osud nejakej stavby, hoci v hre sú desiatky miliónov eur. Hlavnou témou je zachovanie a prezentácia diel, ktorých cena sa vyčísľuje len ťažko.
Pod výzvu na pozastavenie stavby sa podpísali osobnosti, pridávajú sa aj niektoré odborné spolky. Mnohí vyjadrujú svoj názor, ako by to na Hrade malo podľa nich konkrétne vyzerať.
Výtvarník Ondrej Rudavský svoju predstavu aj nakreslil - pod plánovanou barokovou záhradou naznačil „záhradu s náleziskami“. Predstavoval si to tak, že cez kruhové otvory by do nej bolo vidno aj zhora zo záhrady. „Išlo o nápad, ktorý už, žiaľ, nie je uskutočniteľný, lebo je tam už len jedna veľká jama,“ vysvetľuje Rudavský.
Ako táto situácia vlastne vznikla?
Nesledujete dianie?
Keď si poslanec Július Brocka z KDH v decembri 2008 počas zasadania parlamentu pýtal informáciu o zámeroch kancelárie Národnej rady preinvestovať takmer štyri miliardy korún, vtedajší predseda parlamentu Pavol Paška sa vášnivo rozrečnil. „Tak teraz neviem, či vy nečítate noviny, alebo nesledujete dianie, pretože o tom, že sa bude Bratislavský hrad rekonštruovať, rozhodla táto vláda hneď v roku 2006, keď sa dostala k moci,“ osopil sa na kolegu.
Nezabudol ironicky podotknúť, že vlastne realizuje uznesenie Dzurindovej vlády z roku 2001. „Len, žiaľ, akosi nikdy nenašla ani politickú vôľu, ale ani peniaze na to, aby sa nám Bratislavský hrad ako symbol Slovenska nerozpadol pod očami.“
Paška vyzdvihol, že sa zmenil charakter využitia Hradu. Už nemá byť len symbolom, ale aj kultúrnym priestorom, kam budú všetci radi chodiť.
Už vtedy Paška musel Brockovi vysvetľovať aj plány na podzemné garáže, aj to, že sa koncom roka 2007 s vtedajším primátorom Bratislavy Andrejom Ďurkovským dohodli, že budú slúžiť celému mestu.
„Naozaj je ten projekt robený veľmi profesionálne. Bola s ním oboznámená aj odborná, ale aj laická verejnosť,“ tvrdil ešte pred rokmi Paška.
Prinajmenšom už vtedy mohlo spojenie – Hrad a garáže – spustiť v ušiach verejnosti alarm. V tom čase však málokto dianie okolo Hradu sledoval.
Nikto sa nepýtal
Margaréta Musilová z Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave patrí medzi odborníkov, ktorí svojím decembrovým podnetom na ministerstvo kultúry vlastne súčasnú vlnu protestov spustili.
Súhlasí s tým, že sa mala verejnosť aktivizovať skôr. „Jama na Hrade bola vykopaná, ale nikto si nekládol otázku, prečo tam je. V roku 2009 sme už mali komisiu, kde zaznela informácia, že sa náš archeologický výskum robí pre garáže. My sme vtedy boli viazaní zmluvami s investorom, na ktorých základe sme vykonávali prieskum, nemohli sme si dovoliť proti tomu protestovať,“ opisuje situáciu spred šiestich rokov.
Mestskí pamiatkari sú v tomto prípade len poradným orgánom, povolenie na stavbu vydával Krajský pamiatkový úrad. Ani jeho riaditeľ Peter Jurkovič však nemusel v tom čase čeliť spoločenskému tlaku za to, že stavbu sporných garáží na Hrade z pamiatkového hľadiska odsúhlasil, hoci - ako sa dnes začalo zdôrazňovať – zasahuje prinajmenšom do ochranného pásma národnej kultúrnej pamiatky.
Stop prácam aj výskumu
V júni 2010 sa konali parlamentné voľby. Nový predseda parlamentu Richard Sulík rozhodol, že rekonštrukciu paláca síce nechá dokončiť, ale zastavil ďalšiu etapu, v rámci ktorej mal Váhostav Juraja Širokého obnoviť barokovú záhradu, oranžériu, jazdiareň, rekonštruovať poslanecké kancelárie a vybudovať podzemné garáže.
Jeho rozhodnutie znamenalo nielen pozastavenie stavby, ale aj archeologického výskumu. „Bola to pre nás veľká rana, mali sme rozrobené práce, nemohli sme ich však dokončiť. Snažili sme sa teda získať na doskúmanie priestoru európske fondy,“ spomína Margaréta Musilová.
Po ďalších voľbách v roku 2013 kancelária Národnej rady stavbu opäť spustila, na dokončenie archeologických prác však už vybrala súkromnú firmu Via Magna z Vrútok.
Tá pokračovala vo výskume rímskych stavieb, ktorých sa dokopy našlo sedem. Musilová hovorí, že tieto nálezy priniesli zvrat v našich poznatkoch o počiatkoch kamennej architektúry.
Už je neskoro
Spolu s archeologickými nálezmi sa pod Hradom odkryli viaceré otázniky. Do akej miery sa naša verejnosť vôbec zaujíma o kultúrne dedičstvo a ako pozorne sleduje investičné zámery? Okrem pomaly už „bežných“ problémov, akými sú neustále zvyšované rozpočty viacerých veľkolepých stavieb či netrasparentnosť pri zadávaní zákaziek, sú v tomto prípade v hre aj rôzne názory na pamiatkové rekonštrukcie ako také.
Do akého storočia sa pri rekonštrukcii máme vracať? Máme právo podľa starých obrázkov nanovo postaviť dávno neexistujúce stavby? Mali by sme si dovoliť na hradnom vrchu aj nejaké novodobé architektonické „chobotnice“?
O tom všetkom mala naša verejnosť diskutovať prinajmenšom pred siedmimi rokmi, keď sa verejne prezentovali prvé vizualizácie prestavby Bratislavského hradu. Dnes sa už obe strany konfliktu zhodnú asi len na jednom: na mnohé je už jednoducho neskoro.
***
Nálezy na Hrade málokto čakal
Hradný vrh bol odjakživa strategickým miestom, keďže sa nachádzal pri brode cez Dunaj a na križovatke Jantárovej a Podunajskej obchodnej cesty.
Hranica Limes Romanus, ktorá oddeľovala Rímsku ríšu od barbarov, išla stredom Dunaja. V Rusovciach mali Rimania vojenský tábor Gerulata, preto sa rímske pamiatky našli predovšetkým na pravej strane rieky. Hľadali sa však aj na Hrade ešte počas jeho rekonštrukcie v 50. až 60. rokoch minulého storočia.
Napriek rozsiahlemu archeologickému prieskumu sa však v tom čase našli len zamurované rímske tehly. Predpokladá sa však, že stredoveká vodná veža v podhradí stojí na rímskych základoch.
Pozostatky rímskeho obdobia sa očakávali aj okolo bratislavského Hlavného námestia a Primaciálneho paláca, no pri nedávnom výskume Starej radnice sa našli len budovy z 12. - 13. storočia. Neskúmala sa však celá plocha nádvoria, len tie časti, ktoré sa odkryli pre opravy inžinierskych sietí.
Aj z týchto dôvodov sa preto s archeologickým výskumom, ktorý na Hrade prebiehal od roku 2008, nespájali veľké nádeje. O to väčším prekvapením bolo, že našli zvyšky keltského oppida, ktoré si kniežatá nechali postaviť v stredomorskom štýle, pravdepodobne aj za pomoci rímskych remeselníkov. Keltom sa antická architektúra, ktorá bola v tom čase „trendová“, mohla zapáčiť pri ich cestách po starom Grécku či Ríme.
***
Dominanta Bratislavy
Bratislavský hrad je dominantou aj identifikačným znakom Bratislavy. Pohľad naň bol veľmi častým motívom starých maliarov i fotografov, býva aj na súčasných pohľadniciach.
Na hradnom vrchu sídlili kmene podunajských Bójov. Kelti boli známi nielen bojovým umením, ale aj mincovníctvom či keramikou. Oproti Rimanom však zaostávali v štátnej organizácii, ale aj v stavebníctve.
Opevnené stredisko s bazilikou tu bolo už od polovice 9. storočia. Ako Brezalauspruch sa po prvýkrát spomína v Salzburských análoch zo 4. júla 907.
Uhorský kráľ Štefan I. si v rokoch 1073 – 1074 zvolil Bratislavský hrad za svoje sídlo, odtiaľ viedol boj o znovunadobudnutie trónu. Hrad v roku 1241 odolal nájazdu Mongolov, spustošili však celé okolie. Po ich odchode kráľ Bélo IV. (1235 – 1270) začal zlepšovať hradné opevnenie. V roku 1245 už stála na najvyššom mieste Hradu mohutná obytná veža, ktorej pozostatky sa dodnes zachovali v tzv. korunnej veži.
Jediným cisárom, ktorý na Bratislavskom hrade chcel aj sídliť, bol Žigmund Luxemburský, jemu vďačíme za vybudovanie kamenného opevnenia aj za prestavbu Hradu na štvorhranný dvojposchodový opevnený hrad. Začal s ňou po roku 1431.
Ranobarokovou prestavbou zo začiatku 17. storočia žigmundovská pevnosť nadobudla charakter reprezentatívneho kráľovského paláca.
Ďalšou významnou bola tereziánska obnova spustená po tom, čo Mária Terézia sľúbila Uhorskému snemu, že sa bude častejšie zdržiavať aj na území Uhorska. Tento neskorobarokový počin zásadne zmenil vzhľad paláca a dotkol sa aj dispozície Hradu.
V roku 1805 prišlo do Bratislavy napoleonské vojsko, v decembri sa tu podpísal Bratislavský mier. Francúzi sa znova pod Bratislavu vrátili v roku 1809, keď bolo podpísané prímerie. V roku 1811 hrad, na ktorom v tom čase sídlili rakúska a talianska posádka, vyhorel počas upratovania. Ďalších 140 rokov Hrad chátral.
Podľa projektov Alfreda Piffla a Dušana Martinčeka ho obnovili až v rokoch 1956 – 1968. Klenotnicu prezentujúcu slovenské poklady dokončili v roku 1988. Pre potreby poslancov sa neskôr začali rekonštruovali ubytovne niekdajšieho hradného personálu v duchu historickej zástavby. Ostatná obnova paláca prebiehala v rokoch 2008 – 2011.
Podľa Vladimír Višvader: Dejiny Bratislavského hradu, Zborník X. seminára o reštaurovaní, 2010
