takzvanej perestrojky predstavuje dobu neslávnej normalizácie. Čo teda ponúka expozícia Slovenské vizuálne umenie 1970-1985?
Bez oficiálnej produkcie
„Pôvodne to mala byť konfrontačná výstava, kde sme chceli prezentovať všetky tri roviny výtvarnej tvorby - umenie kolaborácie, koexistencie a rezistencie. Inými slovami - umenie oficiálne, teda skôr neumenie, ale oficiálnu produkciu, potom sféru s otvorenými priepustnými hranicami, čiže umenie, ktoré nepredstavovalo jednoznačný vzdor a odpor voči oficiálnej moci, ale zároveň jej nechcelo úplne podliehať a hľadalo isté únikové cesty, a nakoniec umenie alternatívy,“ hovorí kurátor Aurel Hrabušický. „Z nedostatku priestorových i fyzických kapacít však nakoniec z konfrontácie zišlo a nateraz sme sa rozhodli nechať bokom z hľadiska umeleckého prínosu nie podstatné podoby oficiálnej tvorby.“
Inou otázkou je, či by takáto pôvodne zamýšľaná konfrontácia bola v rámci jednej výstavy vôbec vhodná hoci už len z hľadiska prehľadnosti a diváckej orientácie. Tieto úvahy podporuje aj skutočnosť, že v súčasnosti sú v Prahe vystavené diela československého socialistického realizmu formou samostatnej expozície.
Štvorpodlažná vzorka
Bratislavská výstava sa tak po vypustení oficiálnej umeleckej produkcie normalizačných rokov ako aj vyradení tej časti tvorby „koexistujúcich“ výtvarníkov, ktorá bola najmä v oblasti architektonických realizácií protipólom ich pôsobenia vo sfére slobody, stala excelentnou prehliadkou toho najlepšieho, čo v uvedenom časovom intervale na Slovensku vzniklo. Štyri podlažia Esterházyho paláca ponúkajú dôkaz o tom, že obdobie spoločenskej stagnácie sa nekrylo so stagnáciou kultúry, že na neoficiálnej scéne vzniklo množstvo tvorivých iniciatív.
Samozrejme, dominujú diela tvorcov, ktorí radšej obetovali umeleckú kariéru, než by mali slúžiť režimnej požiadavke a „tvoriť“ v duchu socialistického realizmu. A hoci od novembra ‘89 sa už aj širšia verejnosť postupne zoznamuje s tvorbou, ktorá kedysi zostávala v ateliéroch a zásuvkách, prípadne sa z obáv pred perzekúciou šírila len v dôvernom okruhu formou samizdatových výmenných albumov či bytových výstav, súčasná výstava poskytuje o tejto tvorbe veľmi obsažnú informáciu. A to aj napriek tvrdeniu Aurela Hrabušického, že ide len o vzorku, a nie o panorámu.
Duchamp v suteréne
Výstava členená do mnohých kapitol sa sústreďuje na kľúčové témy a problémy príznačné pre danú dobu. „Jednoznačne dominujú diela alternatívy, no tým, že prezentujeme aj rôzne podoby únikov pred realitou, ocitli sa tu aj autori, ktorých program vrcholil už v šesťdesiatych rokoch či ešte skôr, no v období vymedzenom zadaním výstavy ešte tvorili na istej slušnej úrovni,“ pokračuje Aurel Hrabušický. „V tej dobe aj to bol dosť podstatný prínos.“
Preto úvod expozície na treťom poschodí patrí aj vybraným dielam klasikov. Fullu, Jakobyho, Kostku, Uhera, Dobeša, Šimerovú-Martinčekovú, Hložníka, Brunovského a ďalších potom už striedajú na nižších poschodiach Filko, Koller, Zavarský, Jankovič, Meliš, Sikora, Kern, Tóth, Ďurček, Kordoš, Fischer, Minárik, Mudroch, Meško, Bočkayovci a desiatky ďalších osobností, ktoré sú symbolom vzdoru a jasného vymedzenia sa voči oficiálnej moci. Záverečnú časť výstavy v suteréne symbolicky otvára projekt Petra Meluzína, ktorý parodoval výrok Marcela Duchampa o tom, že najvýznamnejší umelec zajtrajška zostúpi do undergroundu.
„To, čo prezentujeme, je odvrátená tvár umenia tých rokov.“ Tá „privrátená“ by sa mala objaviť na samostatnej expozícii na jar, no podmieňovací spôsob je v tom prípade namieste, pretože sa rozhodne nedá povedať, že na uskutočnenie takejto výstavy je potrebná „politická vôľa“.
ALEXANDER BALOGH
