Wim Wenders: Twelve Miles To Trona. „Mojich desať minút má tri r: rock and roll, road a relatívnosť času. Zakladajú sa na osobnom zážitku.“
Jim Jarmusch: Príves, noc. „Herečka nakrúcajúca bližšie neurčený film dostane desať minút, aby sa zregenerovala vo svojom prívese.“ FOTO - JAY RABINOWITZ
Než sa film dostane do kín, trvá to dobré dva roky. Možno je to tým, že filmári sa vracajú k malým formám, a nakrúcajú aj reklamné spoty a hudobné videá. Alebo sa nechajú nahovoriť na takzvané „autobusové filmy“. V autobusoch sedí niekoľko režisérov naraz. Tento žáner sa dnes očividne vracia.
Momentálne je v kinách 11‘09‘‘01, kolektívne spracovanie dňa teroru. Nakrúca sa spoločná pocta svetovému mestu. A do európskych kín prichádza O desať minút starší - Trúbka. A keďže spolupracovalo také veľké množstvo režisérov, existuje aj druhý diel Cello - ten mal práve premiéru v Benátkach a v ňom figuruje aj krátky film Jiřího Menzela.
Film O desať minút starší sa líši od všetkých ostatných kolektívnych projektov: čas, stavebný materiál každého filmu, ale práve len stavebný materiál, je tu poprýkrát ústrednou témou. Sedem renomovaných režisérov medituje o narodení a smrti, o pominuteľnosti a dráme okamihu.
Wim Wenders samozrejme nakrútil roadmovie. Zároveň je to subjektívny film. Wenders si spomenul na najhoršiu minútu svojho života: keď schrúmal plný tanier hašišových koláčov a skončil na pohotovosti.
Werner Herzog sa pochopiteľne chopil svojej starej témy, transferu kultúr. So svojím príspevkom O desaťtisíc rokov starší takmer rozbije celú koncepciu. Hovorí o kmeni Uru Eus, ktorý vystopujú v najzastrčenejšom kúte povodia Amazonky a v priebehu desiatich minút vystrelia z doby kamennej do súčasnosti.
Spike Lee je samozrejme bojovný a spracuje tých desať minút posledných prezidentských volieb v Spojených štátoch v štáte Florida - sporným rozhodnutím súdu, ktorý demokrati komentovali jasným konštatovaním: „Dostali nás“.
Najmenej času zjavne minul Fín Aki Kaurismäki: jednoducho zostal na nakrúcaní svojho majstrovského diela Muž bez minulosti s rovnakými hercami a rovnakými kulisami dokonalý, oslnivý výrobok z recyklovanej suroviny.
Jim Jarmusch si zasa znovu dožičil insiderský pôžitok: herečka má desať minút pauzu, sedí vo svojom prívese, ale desaťminútový odpočinok ustavične prerušujú: maskérka, zvukár, poslíček s jedlom.
Najkrajšie, najpoetickejšie príspevky sú od Chena Kaigea a Víctora Ericea. Ale o tých vám práve preto neprezradíme nič. Len toľko: V Ericeovom filme si chlapec namaľuje na ruku hodinky fixkou a u Kaigea hrdina zabudne, že čas existuje. Herzogovi Indiáni ešte netušia, čo je budík. A Wendersovi sa jeho narkotické opojenie prejaví rozpitými digitálnymi číslicami.
Meditovanie o čase sa bez problémov prenáša na divákov. Pri niektorých príspevkoch sa im bude vliecť, pri niektorých preletí ako vták.
EDWIN GRASSMEIER
