Rozprávačka románu Rus je ten, ktorý miluje brezy bojuje s tým, že je aj nie je Nemka. Je ambiciózna a cíti, ako spoločnosť prikladá väčší význam jej pôvodu ako schopnostiam. Nie ste unavená z klišé o rovnosti šancí?
„Samozrejme. Mám pocit, že predsudky o imigrantoch v Nemecku sú veľmi veľké. Prisťahovalci sú akoby rozdelení do dvoch tried – prvou sú tí, čo prichádzajú z USA alebo Kanady, a tou druhou tí, čo prišli z arabských krajín a Turecka. Ak je vaším materinským jazykom španielčina alebo francúzština, môžete študovať na gymnáziu, ak nie, ostatnú vám menej prestížne stredné školy. V školskom systéme sa táto diskriminácia prejavuje už vtedy, keď majú deti desať rokov.
Ako to bolo u vás?
„V mojom prípade to bola skôr otázka rodinného prostredia. Pre rodičov by som bola najväčším sklamaním, keby som nevyštudovala na univerzite. Lenže na to treba poznať školský systém, ktorý je v Nemecku veľmi snobský a mnohí z prisťahovalcov sa v ňom nedokážu zorientovať.“
Spoločnosť sa stáva otvorenejšou, v Európe neexistujú hranice, ale extrémizmus vzrastá. Zlyhali naše elity, alebo je to súčasť ľudskej povahy?
„Že v Európe nie sú hranice, tak to vnímajú len Európania. Hoci v románe opisujem, aké problémy so získaním víza do USA má Nemec arabského pôvodu, uvedomila som si, že ani Nemecko nie je ústretové. Zistila som, že prisťahovalcom, ktorí nerozumejú slovo po nemecky, úrady posielajú listy v komplikovanej právnickej nemčine. Rodina môjho manžela, ktorý pochádza zo Sýrie, do Nemecka vôbec nemôže prísť.“
Čím si to zdôvodňujete?
„Je to nelogické, Nemecko potrebuje napríklad kvalifikovaných lekárov. Ako jediný európsky štát uznáva doktorské tituly zo Sýrie. A napriek tomu sa stáva, že lekára zo Sýrie podľa nejakého zvláštneho protirečiaceho paragrafu pošlú po šiestich mesiacoch do Francúzska, pretože si nedokázal kvôli byrokratickým obštrukciám predĺžiť vízum.“
Je to strachom zo vzrastajúceho počtu moslimského obyvateľstva?
„Protesty extrémnej pravice proti prisťahovalectvu a islamizácii Nemecka sú tiež nepochopiteľné. Nemám pocit, že by tam hrozili teroristické útoky. Prisťahovalci z arabského sveta sa len necítia integrovaní.“
S týmto debutovým románom ste získali veľké uznanie. Nezatočila sa vám z toho úspechu hlava?
„Určite. Bolo to pre mňa prekvapivé, pretože som nedúfala ani v to, že kniha niekedy vôbec vyjde. Rukopis bol súčasťou mojej bakalárskej práce. Čítalo ho veľmi veľa ľudí. Vypočula som si aj názory od agentov a redaktorov, ktorí knihu nakoniec pripravili. Mala som šťastie.“
