Hrať obnažený pred veľkým publikom, to chce nielen odvahu vyzliecť sa, ale aj istotu, že to nie je zbytočné. Herca MILANA ONDRÍKA o zmysle nahoty presvedčila jeho úloha v inscenácii Nevesta hôľ na našej prvej scéne. V minulých týždňoch je slovenská klasika asi najsledovanejším divadelným titulom. Košeľu si nevyzlečiem – povedal rázne, keď sme ho fotografovali k rozhovoru. Je to niečo celkom iné ako obnažiť sa pre divadelnú hru.
Čo je na Neveste hôľ podľa vás príťažlivé?
Kombinuje mnoho negatívnych aj pozitívnych tém. Autor predlohy František Švantner patrí medzi najlepších slovenských autorov. Napísal živelný, emocionálny, vášnivý príbeh lásky, počnúc nevinnou témou detstva až po boj s diabolským pokušením. Myslím, že v podobe, v akej toto dielo ponúkame na javisku, sa snažíme prekročiť hranice európskeho divadla. Hádam nebude hlúposť, keď poviem, že sa trochu dotýkame toho, čo robí divadlo absolútnym. A nehovorím to preto, že by som sa ako účinkujúci chcel chváliť. Ten proces skúšania bol naozaj veľmi intenzívny. Nás, hercov, ale aj scénografa, dramaturga či režiséra nadmieru zasahoval, odchádzali sme s témou domov, ťažko sme sa jej mimo divadla zbavovali. Ešte stále sme plní dojmov, ako keby sme sa z toho nevedeli vyliečiť. Stále sa prebúdzam zo sna, ktorý sa volal Nevesta hôľ.
