Sylvia Plathová je Marilyn Monroe literárneho sveta. Zastáva v ňom miesto, ktoré by žiadna iná spisovateľka nemohla. V jej osobnosti a tvorbe sa spája množstvo protikladov a paradoxov.
Na pohľad introvertná a plachá žena bola odhodlaná stať sa Američankou, ktorá „má“ všetko. Od ôsmich rokov písala, vyhrávala súťaže a vystupovala na verejnosti. Ako si poznamenala do svojich denníkov, vedela, že keď bude mať všetko bude rovnako ako jej poézia hrozivá a lákavá, smrteľná a plná života zároveň.
Písanie ako únik
Sylvia Plathová sa narodila v Bostone, v Novom Anglicku, kde mohla nájsť svoj vzor v poetke Emily Dickinsonovej, či skôr Edne St Vincent Millayovej, ktorá okrem najlepších sonetov storočia, napísala aj fascinujúci príbeh svojím životom samostatnej a podmanivej ženy.
Ani jedna z nich však nebola taká odhodlaná stať sa verejne známou prostredníctvom tých najintímnejších výpovedí. Podvedome tak zrušila hranicu medzi sebou a svetom, čím sa vystavila existenciálnej samote a veľkému tlaku.
Možno to je dôvod množstva biografií, filmov či románov inšpirovaných jej životom. Premenlivosť túžob a citov, ktorú zvládala s odhodlaním a s americkou vytrvalosťou. Napriek tomu, že sa zdôrazňuje najmä jej básnická tvorba, písala aj krátke prózy – novely a poviedky.
„Poézia je únikom od skutočnej práce, ktorou je písanie prózy,“ napísala si do denníka.
Poézia bola pre ňu únikom, ale zároveň aj základom existencie – „absolútne nevyhnutným ako voda alebo chlieb“, liekom na osamotenosť a spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou.
