Rudolf Sloboda svojou smrťou, na vrchole slávy a uznania, šokoval veľa ľudí. Tí, čo poznajú jeho dielo, však vedia, že zmienky o samovražde ako konečnom riešení sú v jeho textoch veľmi časté. Ako abstinujúci alkoholik trpel silnými depresiami a vo veku 57 rokov dospel k poznaniu, že smrť je preňho vykúpením.
Na jeseň tohto roku uplynie dvadsať rokov odvtedy, čo si siahol na život jeden z najvýznamnejších a najsvojskejších slovenských autorov.
V reedíciách vychádzajú jeho romány s esejami literárnych vedcov osvetľujúcimi jeho život, texty a v nemalej miere aj množstvo príčin, ktoré mohli viesť k autorovmu tragickému koncu.
Sloboda svoju vnímavosť znášal ťažšie, ako to mohlo na prvý pohľad vyzerať a o čosi komplikovanejšie prežíval a premýšľal aj o vlastnom živote. Pred čitateľmi a kritikou si nasadzoval masku, ktorou ich zavádzal.
Do bane
V živote aj v literatúre sa dobrovoľne rozhodol pre outsiderstvo. Zanechal štúdium filozofie a odišiel spoznávať realitu všedného dňa do bane. V Devínskej Novej Vsi našiel pokoj, priestor na pomedzí, v ktorom sa mohol venovať premýšľaniu a písaniu.
Mal svoju predstavu o žití, ktoré nemalo byť iba prežívaním, ale o osobnom raste a nárokoch na seba samého, no aj na svoje okolie. Aj v jeho románoch je záverečná katarzia hraničnou.
Jeho debutový román Narcis (1965) sa končí vetou: „Urban (…) a pomyslel si, že roky, ktoré prežil mimo domova sú jeho prehrou.“ O takmer dvadsať rokov neskôr je záver románu Rozum (1982) ešte radikálnejší: „Som zabitý človek,“ priznáva jeho rozprávač.
