„Zdá sa vám nepredstaviteľné, že niekto sa vzdá svojho platu, aby zachránil pracovné miesto niekoho iného,“ pýtajú sa belgickí režiséri Jean–Pierre a Luc Dardennovci. Dnes do našich kín prichádzajú s filmom Dva dni, jedna noc. Je o mladej žene, ktorej hrozí výpoveď, ak nepresvedčí svojich kolegov, aby ju zachránili – tým, že sa vzdajú svojej ročnej odmeny. Stretli sme sa s nimi na vlani na festivale v Cannes, kde už dvakrát získali Zlatú palmu. Tentoraz nezvíťazili, ale Marion Cotillard si za hlavnú úlohu neskôr vyslúžila svoju druhú nomináciu na Oscara.
Hovorí sa, že v kríze netreba vidieť problém, ale príležitosť. Čo v nej dnes vidíte vy?
Jean–Pierre: „Je obdobie individualistov, akosi sa dnes premnožili. V Európe silnejú nacionalisti, ktorí kričia heslá Najprv my, potom vy. Neviem, možno to bude znieť ako utópia, no mne sa zdá, že sa to zrazu môže všetko otočiť. Pod tlakom súťaživosti a pod tlakom strachu z toho, že prídeme o prácu, sa ľudia zomknú a prejavia solidárnosť, o ktorej sme si mysleli, že už ani neexistuje.“
Solidarita – ako vám znie také slovo? Už bolo súčasťou mnohých sloganov.
J.–P.: „Solidarita bola a zostáva etickou kategóriou, je to morálna voľba a osobná voľba každého z nás. Nie je to nič samozrejmé, nikdy sa nezjaví len tak, len postupne sa v nás tvorí a rastie.“
Vy ako filmári ste sa už ocitli v kríze? Viete si predstaviť, ako by zareagovali vaši kolegovia, keby ste potrebovali pomoc?
Luc: „Na to, že sa ľudia prejavia solidárne, sa nikdy nedá spoľahnúť. Napríklad Belgicko zasiahla v šesťdesiatych rokoch vlna sociálneho hnutia. Ani vtedy nebolo automatické, že ak sa vyhlási štrajk, ľudia sa k nemu pripoja. Robotníci sa najprv museli doma porozprávať s manželkami, povedať im: Vieš, syndikát mi plat vykompenzuje, ale nie úplne... Vyžadovalo si to morálne rozhodnutie.“
Keby sme váš film nazvali moralistickým, brali by ste to?
J.–P.: To závisí od toho, čo tým myslíte. Ak tým chcete povedať, že chceme moralizovať, na to, samozrejme, hrdí nie sme. Nechceli sme moralizovať ani napĺňať nejakú krásnu tézu. Ale ak tým myslíte, že sme film postavili na morálnych otázkach, potom s tým slovom súhlasíme. Na každom kroku sme vystavovaní nejakému morálnemu rozhodnutiu, stojí a padá na tom celý náš svet. Politika asi nie, ale ekonomika áno. Ak máte na celý horúci deň jednu fľašu vody, čo urobíte? Podelíte sa? Dáte mi jednu kvapku? Necháte si ju všetku pre seba?“
Hrdinke vášho filmu hrozí výpoveď a zachrániť ju môžu len kolegovia – ak by sa vzdali ročnej odmeny, šéf by si ju ponechal. Prečo ste sa rozhodli pre malý podnik, a nie veľkú firmu?
Luc: „V Sandrinej situácii je zásadné práve to, že pracuje v malom podniku, kde nie sú odbory, kde zamestnancov nemá kto chrániť. Ani ju. Čítali sme raz článok v Le Monde, písali o jednej americkej reality show, ktorá zaznamenávala dianie v presne takom podniku, kde zamestnanci nemali žiadne možnosti postaviť sa vedeniu. Bolo to vraj ako sociálna smrť v priamom prenose, bol to obraz ľudí, ktorí poslúžili ako spoločenské obete. K tomu sme sa však my dostať nechceli.“
