skej televízii.
Pred dvadsiatimi rokmi ste s manželom založili súkromné bábkové divadlo Maškrta. Ako ten nápad vznikol?
Som presvedčená, že to bola otázka stretnutia s pravým človekom. Neviem si predstaviť, že by som sa do toho pustila s niekým iným. V jednej chvíli sme sa stretli aj ľudsky, aj partnersky, aj ako dve tvorivé duše, ktoré to chceli ťahať rovnakým smerom.
Ako ste sa stretli?
Na Vysokej škole múzických umení na bábkoherectve. Keď som bola druháčka, do prvého ročníka prišiel jeden Bratislavčan, ktorý jazdil do školy na korčuliach, nosil fajnové kožené sako, mal dlhé vlasy a študentský žúrovací život mu nevoňal. A ja som si vravela, bože, čo je toto za povýšeneckého človeka. Naša cesta vôbec nebola priama, išli sme na to cez priateľstvo. A možno preto to tak dobre funguje.
Od antipatií ste prešli postupne k priateľstvu, manželstvu a divadlu?
Presne. Nebolo to tak, že by sme sa do seba zaľúbili a dostali nápad spoločne robiť divadlo. Keď sa na to spätne pozriem, zdá sa mi to celé neuveriteľné. Vybudovať to z bodu, že mi je niekto nesympatický. A nakoniec sme skončili v spoločnom zamestnaní ako manželia a rodičia a vybudovali sme divadlo. Tvorivo sme si sadli a láska prišla až oveľa neskôr.
Ako vám napadlo pomenovať divadlo Maškrta?
Tomáš spolupracoval na Bednárikovej televíznej rozprávke Faklonos a Dobropán a tam sa v jednom detaile odrazu objaví mačka a povie ‚miaaauu‘. Tá mačka sa volala Maškrta. Odrazu to do seba celé zapadlo, našli sme v tom iný význam, názov nášho divadla. Maškrta pre dušu.
Nanny a Krištof, čiže Janka a Tomáš Šebovci v pôvodnej hre Divadla Maškrta, Pavilón snov a výmyslov.
Vaši prví malí diváci k vám pomaly do divadla privedú svoje deti. Zmenil sa detský divák za tých dvadsať rokov?
Z nášho pohľadu sa nezmenil. Nemám rada klišé, že detský divák, to je radostný divák, to sú šťastné rozžiarené očká. Kto pracuje s deťmi vie, že detský divák je zložitý a náročný. Akékoľvek svoje nepohodlie a nespokojnosť dá okamžite a zreteľne najavo. Nebude sa tváriť ústretovo, nebude sedieť ako my, keď prídeme do opery.
Vystrájajú deti počas predstavenia?
Deti sú iné, keď prídu ako organizovaný kolektív zo školy, zo škôlky, a inak sa správajú, keď sú na predstavení s rodičmi. Pred rodičmi nie sú také spontánne. Sú trošku zošnurované. Pred učiteľmi nie. Už sa nám veru stalo, že sa to zvrtlo a decká sa jašili a vystrájali viac, než je únosné. Stáva sa to síce veľmi zriedka, ale niekedy ich masa kolektívu strhne.
Čo v takom prípade?
Počkali sme. Kedysi, keď sme ešte mali menej skúseností, by sme sa asi snažili prekričať ich, hrali by sme ďalej. Dnes, ak treba, radšej vystúpime z postavy a spýtame sa, či mali ťažký deň a že ak chcú, tak to dokončíme, ale ak nechcú, predstavenie vôbec nemusíme dohrať. Navrhneme, že sa môžeme o divadle rozprávať, môžu si prísť pozrieť bábky. "