Na poste ústredného riaditeľa verejnoprávnej Slovenskej televízie sa za posledných 12 rokov vystriedalo 12 riaditeľov. V krajinách, kde má verejnoprávna televízia dostatočnú váhu a dobré meno, je bežné, že jednotlivé obdobia sa spájajú s menami šéfov ...
Mirka Horobová
Externý prispievateľ
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Na poste ústredného riaditeľa verejnoprávnej Slovenskej televízie sa za posledných 12 rokov vystriedalo 12 riaditeľov. V krajinách, kde má verejnoprávna televízia dostatočnú váhu a dobré meno, je bežné, že jednotlivé obdobia sa spájajú s menami šéfov a ich prínosom pre televíziu. Tak sa v Čechách spomína na časy Iva Mathého a s BBC je neodmysliteľne spojené meno Johna Reitha.
V prípade Slovenskej televízie však po riaditeľoch ostávajú len charakteristiky typu „to je ten, čo nám dal vymeniť kľučky“ alebo „cestovateľ z Číny v tričku s nápisom wanted“. S menami riaditeľov STV sa nespájali ani programové dominanty, ani významné počiny, ktoré by ostali v pamäti divákov či samotných zamestnancov. Iba ak neslávna vernosť politickým garnitúram, čo najviditeľnejšie predviedol Igor Kubiš.
Keď na post ústredného riaditeľa verejnoprávnej televízie pred štyrmi rokmi nastupoval Milan Materák, vyzeralo to, že divákom i zamestnancom ponúkne zmenu k lepšiemu. Nestalo sa. Po hádkach o koncepciu, nekončiacich organizačných zmenách a personálnych výmenách, obmedzovaní pôvodnej tvorby, neujasnených externých zmluvách, prišiel rad aj na exotickú služobnú cestu do Číny. Osudným sa však Materákovi stalo odstupné - pri mizérii, v ktorej sa STV nachádza, odsúhlasil pre svojich zamestnancov odstupné siahajúce až do výšky 10 mesačných platov.
Verejnoprávna televízia vo vyspelých európskych štátoch dáva priestor nielen menšinovým žánrom, ale je hlavne garantom vkusu a kultúrnych hodnôt. Na Slovensku je však stav v tomto smere katastrofálny.
Slovenská televízia začala pod týmto názvom fungovať v apríli 1990. Od tohto roku v rámci Československej televízie fungoval celoštátny federálny kanál a dva národné.
Zákon o Slovenskej televízii bol prijatý v roku 1991 a po rozdelení Československa sa STV stala monopolným vysielateľom na Slovensku. Až do roku 1996, keď nastúpila súkromná Markíza, nemala žiadneho vážneho konkurenta. K dispozícii mala dva kompletné vysielacie okruhy s celoštátnym pokrytím. Nemala problém ani so sledovanosťou, ani s podielom na trhu, ani s využitím svojich reklamných časov. V priebehu jediného roka 1992 stúpli čisté výnosy z reklamy vyše trojnásobne - zo 69 miliónov v roku 1991 sa zvýšil na takmer 235 miliónov korún.
Práve obdobie rokov 1993 - 1996 poskytovalo Slovenskej televízii ideálny priestor na vytvorenie novej identity a potrebného kreditu vo verejnosti. Šanca, ktorá trvala takmer štyri roky, však zostala nevyužitá.
STV však na novú situáciu, ktorá nastala po rozdelení Československa, pripravená nebola. V roku 1993 boli síce urobené základné organizačné zmeny a bola vytvorená Hlavná redakcia vzdelávacích programov, ale už v druhej polovici roka sa začali prejavovať prvé príznaky organizačnej improvizácie, ktorá trvá dodnes.
Za prvé štyri roky nepredložil ani jeden z riaditeľov televízie ucelenú predstavu o jej fungovaní aspoň v období 2-3 rokov.
Skoro každý riaditeľ začínal pri nástupe z bodu blízkeho nule. A skoro každý z postu odišiel skôr, ako stihol niečo dokončiť. Boli to obdobia nekonečných organizačných zmien, sprevádzaných množstvom kompromisov a provizórií, rušením a potom znovuzriaďovaním útvarov pod inými názvami, presunmi kompetencií a zodpovednosti, personálnymi výmenami, ale aj nekonečným sťahovaním.
Len v roku 1994 sa v Slovenskej televízii uskutočnilo 35 organizačných zmien a delimitácií na úrovni odborov. Vystriedali sa nielen traja riaditelia, ale aj tri kompletné Rady STV.
Kvalita ponúkaných programov však stále upadala. Pôvodná tvorba stagnovala, televízia nevyužila nové námety, ktoré sa jej po novembri núkali. Stagnácia pôvodnej tvorby sa prejavila aj tým, že diváci sa dožadovali obnovenia typických pondelkových televíznych inscenácií. Ostalo len pri volaní.
V atmosfére neistoty sa dalo ťažko stavať náročnejšie ciele, viesť redaktorov a dramaturgov k špičkovým výkonom. Prestalo sa s hodnotením v programových jednotkách a vyhodnocovaním na úrovni programu. Kvalita klesala. V televízii sa šírila tendencia ochrániť si len svoje postavenie a platilo heslo: „šéfovia sa menia, my ostávame“.
Verejnoprávnu televíziu neobišli ani zmeny na politickej scéne. Ale najväčší záujem politici prejavovali len pri nominovaní nového riaditeľa a pri výkazoch o zastúpení politických strán v spravodajstve.
Šok: nástup Markízy
Keď v auguste 1996 začala na Slovensku vysielať prvá profesionálne vedená komerčná televízia Markíza, vedenie STV tomu nevenovalo dostatočnú pozornosť a verejnoprávna televízia začala o svojich divákov rýchlo prichádzať.
Zarážajúci je spôsob, akým televízia s dlhou tradíciou, bohatými archívmi a so solídnym programovým i technickým know-how padla na kolená. Markíza, ktorá na začiatku pokrývala len 55 - 60 % územia, si v priebehu 4 mesiacov získala podstatne vyšší podiel na diváckom trhu ako STV s jej dvoma celoplošnými kanálmi.
STV nadobudla v očiach verejnosti podobu ťažkopádnej, anachronickej, neefektívnej, politickými vplyvmi zmietanej služby.
Markíza si naopak vytvárala imidž modernej, demokratickej, ekonomicky i politicky nezávislej inštitúcie. Stratégia Markízy opakovala osvedčený komerčný model: prvoradým cieľom bolo presadiť sa v hlavných vysielacích časoch, ktoré sú z hľadiska reklamných výnosov kľúčové.
STV mala ešte pri nástupe Markízy niekoľko konkurencieschopných programov (napríklad víkendové bloky vysielania pre deti, kde Kuko dosahoval aj vyše 10 % sledovanosť). Populárny bol Markovič a po jeho exkomunikácii v roku 1997 ešte Čo dokáže ulica, Repete, Hra o Niké atď. Programová skladba však nerešpektovala pravidlo tzv. prelievania divákov, keď si jednotlivé relácie ako štafetu odovzdávajú svojich divákov podľa cieľových skupín a času. V praxi neraz stáli proti sebe dve obsahovo i žánrovo úplne podobné relácie na prvom a druhom programe STV.
STV by v konkurencii komerčnej ponuky založenej na amerických filmoch, seriáloch a sitcomoch, mohla v hlavnom vysielacom čase úspešne obstáť iba programom, postavenom na dvoch pilieroch - silnom hlavnom spravodajstve a dramatickom príbehu, podľa možnosti domácom.
Spravodajstvo však týmto pilierom nebolo. Málo dynamické, so zastaraným prejavom i vizuálom, s nedostatočnou informačnou hodnotou sa postupne nechalo zatiahnuť do politických manévrov.
Proti osvedčeným komerčným titulom a formátom neponúkla STV divákom dostatočne príťažlivú a hodnotnú alternatívu.
Ak v auguste 1996 mala STV (prvý a druhý program) na trhu podiel takmer 70 percent, v januári 1997 už mala Markíza 41,5 percentný podiel, STV 1 zostalo 22 percent a STV 2 iba 7,6 percenta.
