ARCHÍVNY ROZHOVOR

Pišťankov posledný rozhovor v SME: Už nie som schopný tak prežívať písanie

Spolu s novým slovenským filmom Rukojemník prišla aj kniha. Napísal ju spoluautor scenára Peter Pišťanek. V nedeľu spáchal samovraždu.

Debutoval v roku 1991 románom Rivers of Babylon, neskôr vyšli dve pokračovania. Spisovateľ Peter Pišťanek.(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Toto je posledný rozhovor spisovateľa Petra Pišťánka v SME z januára tohto roku. V nedeľu spáchal samovraždu.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Spisovateľ Peter Pišťanek spáchal samovraždu

Kým sa v kinách rozbiehal nový slovenský film Rukojemník, na pultoch už ležala rovnomenná kniha. Napísal ju spoluautor scenára Peter Pišťanek. Prvý raz od čias napísania kultovej trilógie Rivers of Babylon, ktorá krátko po prevrate v roku 1989 výstižne a úderne zachytila obraz moci v dekomkratickej spoločnosti, sa opäť odhodlal na román.

S režisérom Jurajom Nvotom spolupracujete už dlhšie. Pôsobíte ako celkom odlišné typy. Čo vás spája?

Myslím, že nie sme ani takí odlišní, hoci neviem povedať ani to, v čom sme si podobní. Možno nás spája podobný spôsob humoru, takého náhodného, ktorý vyplynie zo života, z reálnych situácií. Prišiel som s ním do kontaktu vlastne iba na pľaci, hlavne ako protagonista. Hrám vo filme mäsiara. Nalepili mi aj fúzy. Fúzy sa mi nepáčia, a tak by som si ani za nič nenechal narásť vlastné, ale teraz som to trpko oľutoval, lebo tie umelé príšerne svrbeli a šteklili. Neustále som sa škrabal, bol som celý červený a pán maskér Juraj Steiner mi to stále musel dorábať. Ku koncu som stratil nervy a nechal som sa zarásť. V deň nakrúcania som sa oholil, nechal som si fúziky a na pľac som prišiel s rukou na tvári, lebo som sa príšerne hanbil. Nemám nič proti fúzatým, ale neviem sa s týmto huncútstvom stotožniť.

Od čias Rivers of Babylon ste román nenapísali. Ako to, že dozrel čas?

Mal som vzhľadom na vydavateľa pocit povinnosti, že to musím napísať. Asi chcete, aby som odpovedal niečo v zmysle, že je v tom nejaké nutkanie, môj autorský exhibicionizmus. Ale ten sa zo mňa dáko vytratil. Kedysi to bolo iné dobrodružstvo písať knihy, bola to taká sebareflexia vyvrátená smerom von, to bol ten hybný moment. Momentálne nemám takéto motívy.

x7_res_res.jpg

Kde sa podeli?

Z človeka to nejako život dostane. Psychoterapie a podobne. Aj tentoraz to bolo dobrodružstvo, ale už nie som schopný tak autenticky prežívať, že píšem knihu a byť z toho adrenalínovo napružený. Musím sa do toho nútiť a bojovať s lenivosťou. Kedysi som vôbec nemusel, pretože to išlo samo, predvádzal som sa aj v publicistike, okamžite som reagoval na každú otázku. Bol som deklaratívny a deklamatívny. No proste histrión. A to sa nejako skončilo spolu s exhibicionizmom. Teda, skončilo... neskončilo, len sa to zakuklilo do takej latentnej podoby a už sa k tomu nemôžem vrátiť, lebo som už kdesi úplne inde.

V novej knihe rozprávate príbeh chlapca, ktorý sa stal rukojemníkom režimu, keď sa jeho rodičia rozhodli zostať za hranicami. Do akej miery ste videli v príbehu seba a svojich starých rodičov?

Starých rodičov mám pred očami stále. Znamenali pre mňa všetko. Hlavne môj dedo, bol to muž môjho života. On do mňa vložil fantáziu, istotu, že o všetkom sa dá rozprávať, že všeličo sa dá vymyslieť. Dodnes nedokážem pochopiť, kde sa v tom človeku nabrala ochota a vôľa venovať mi toľko svojho času. Rozprával mi rozprávky a robil to zvláštnym spôsobom. Bol v nich veľmi flexibilný, lebo reagoval na situácie, ktoré sa odohrávali v reálnom živote. Napríklad kozmické lety. Alebo preteky formuly 1, ktoré vtedy boli pre mňa ako dieťa veľmi atraktívne. Alebo doktor Barnard, ktorý v tom čase ako prvý transplantoval srdce. Vždy som prosil deda, aby mi rozprával rozprávku, ktorá by reflektovala takéto udalosti. A on bol schopný si ju na počkanie vymyslieť. Práve vtedy som podvedome zacítil, že to sa dá. A neskôr som sa sám odviazal.

Tiež fantazírujete na reálne témy. Čo je vám bližšie, analýza veľkých dejín alebo život obyčajného človeka?

Lepšie sa cítim v drobných dejinách pospolitého ľudu, v koži človeka, ktorý si kúpi slaninu, cibuľu a pivo a vie sa z toho tešiť. Všetko sa deje na pozadí historických pohnutí, ale zaoberám sa tým cez mikrosvet malých buržujov, lebo v ňom sa dôverne pohybujem. Keď v knihe Rukojemník prídu Rusi v roku 1968 do Československa, prvé, čo babička urobí, je, že ide nakúpiť. Vráti sa strašne nervózna, že ju nejaký Rus dakam nechcel pustiť a pýtal sa, kudá ty bábuška. A ona mu vraví, aká som ti ja bábuška a komu vy tykáte? S vami som husi nepásla. Keď to dedo počuje, tak sa mu vlasy ježia, lebo si uvedomuje, že tu v tej chvíli už ani nemusela byť. Ona roztrasenými rukami vykladá nákup a hovorí, chlieb mali len predvčerajší, lebo nový nedoviezli, ešte párky, nakladané uhorky a dedo nervózne zahlási, však nám to nemusíš hovoriť, však to vidíme! Tak som sa snažil vystihnúť dôležitú dejinnú situáciu, napäté nervy. Bez pátosu, ten neznášam. To sebadojímanie sa, ktoré je nám vlastné.

Kedy vás začalo trápiť, v akej krajine žijete?

V detstve ma nič netrápilo, to boli moje najšťastnejšie roky. Asi v pätnástich som si uvedomil, aké má mladý človek u nás mizerné vyžitie, najlepšie to bolo vidno na mojej záľube – bigbíte. Prístup k muzike zo Západu bol komplikovaný, nikdy v živote som nevidel koncertovať mojich obľúbencov Deep Purple, a keď sem potom prišli ako rozsušení sedemdesiatroční dedkovia, už mi to bolo jedno. Už som to nepotreboval. Chcel som ich zažiť v tom roku 1973, podobne ako Yes či Genesis. Keď som bol dieťa, necítil som, o čo všetko nás komunisti okrádajú, ale veľkú časť mladosti mi de facto ukradli, a to som už cítil.

Dá sa to odpustiť?

Samozrejme, môžem uvažovať aj tak, že keby sa to vyvíjalo inak, nebol by som sa vyvinul do tejto perfektnej podoby (smiech). Na druhej strane, keďže možností vtedy nebolo veľa, vedeli sme si ich aj vážiť. Keď som čítal knihu, čítal ju celý náš okruh a potom sme o nej dlho diskutovali, alebo sa k nám dostala nejaká nová platňa Genesis, tak sme si ju púšťali celé týždne. Alebo Pevnina detstva od Deža Ursinyho, vtedy v osemnástich sme boli výnimočne citliví práve na éterické veci, ktoré sa v tých pesničkách odohrávali. Nie prvoplánovo, ako to mal Olympic, ale poeticky, zaoblene, ako to vie len textár Ivan Štrpka. Rozoberali sme každý tón, verš a v tom veku nám to umožnila aj obrovská schopnosť sústredenia. Takú už dnes nedosiahnem.

Mimochodom, aj Ivan Štrpka má svoju prózu Rukojemník, neprekáža vám to?

Viem o tom, moja kniha sa mala pôvodne volať Lokomotívy v daždi, ale film sa volá Rukojemník a nechcel som, aby v tom bol chaos. Hádam to neprekáža.

a2_res_res.jpg

Váš kultový román Rivers of Babylon sa dočkal dvoch pokračovaní. Hrozí to aj Petrovi Achbergerovi?

Zápasil som s pokušením, že v jeho príbehoch chcem pokračovať, že ho nabudúce predstavím ako dospelého človeka. Stále sa s tou myšlienkou pohrávam, ale myslím, že som na dobrej ceste prestať vytvárať prepracované univerzá, ako to bolo v prípade Rivers of Babylon. K tomu sa navyše ešte viazali ďalšie periférne texty, napríklad Jednej dlhočiznej zimy a Muzika s Debutantom, ktoré boli spojené postavou Ulmera.

Skrýva sa niekto z minulých príbehov aj v románe Rukojemník?

Priznám sa, že sa v ňom spočiatku vyskytovala postavička Alfréda Mešťánka alias Fredyho Špáršvajna z Rivers of Babylon. Ako dieťaťa. Dosť dlho som ju tam mal a nebol som si istý, do akej miery môže súvisieť s novým príbehom. Len ako žmurknutie na dávnych čitateľov. Napokon mi moja priateľka, ktorá texty priebežne čítala a s ktorou som sa často radil, povedala, že by Fredy mal ísť von. Nech sa s ním už konečne rozlúčim, nech ho pustím. A to bolo to najťažšie. Bola to totiž veľká zmena, navždy zatvoriť priečinok Rivers a otvoriť celkom nový.

A podarila sa?

Tú postavičku som napokon vyhodil.

Nestačilo ju len premenovať?

Nie, nestačilo. Musela ísť preč, bola príliš príznaková.

Ako ste sa s tým zmierili?

Jedna vec je tento fakt racionálne vysvetliť a druhá prijať to aj vnútorne. Urobil som to, lebo to považujem za správne. Nedávno mi ktosi napísal, že sa ešte nevzdal nádeje, že raz bude čítať Rivers štvorku. Odkazujem mu, nech sa teda vzdá.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  6. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  8. Jarné prázdniny pri mori?
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  10. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  8. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  9. M.Borguľa vyzýva veľvyslanca USA k urýchlenému odstráneniu plota
  10. Ušetrite s hypotékou viac ako 1 200 eur
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 697
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 506
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 918
  4. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 6 181
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 763
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 140
  7. Jarné prázdniny pri mori? 4 043
  8. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 942
  9. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 3 728
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 416

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Čo je populizmus a prečo ho možno budeme potrebovať?

Ak ste si mysleli, že viete, čo je populizmus, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa mýlili.

KOMENTÁRE

Sulík sa vyfarbil, ruské noviny ho vytočili

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

PLUS

Trpeli vojaci i rodičia. O šikane na vojenčine vedel aj Husák

Realita Československej ľudovej armády.

ŠPORT

Drastický šport. Prečo Slovenky nezískali medailu

Velez-Zuzulová aj Vlhová jazdia výborne.

Neprehliadnite tiež

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.

Slovenský film Piata loď si vezie z Berlína cenu

Film podľa knihy Moniky Kompaníkovej sa páčil detskej porote, získal Krištáľového medveďa v sekcii Genration Kplus.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop