Rozprával som sa s ním krátko pred tým, ako odišiel. Snáď po prvý raz som počul v jeho hlase… nie, nebol to smútok ani strach, ale - únava. Bol unavený z choroby a liečenia, ktoré veľmi nepomáhalo, hovoril, ako sa už nikdy nevráti na javisko, ale aj tak neustále vtipkoval.
Boli sme dlhé roky susedmi, videli sme si cez koruny stromov do okien a občas sa navštevovali. Pamätám si na jednu z divokých nocí, keď sa v mojom malom bytíku z ničoho nič vyskytlo asi tridsať ľudí a Julo cez celú izbu neohrozene kričal na istú flautistku: „Madam, uvedomujete si, že my dvaja sme úplne opačného pohlavia?“
Prišiel mi na um aj výrok Julovho kolegu - klauna: Délka života je pojem relativní. Julo stihol za život veľa, ale najmä to, s čím možno ani nepočítal. Napriek tomu, že bol rakúsky Uhor poľského pôvodu, stal sa pilierom slovenskej kultúry. Nemám na mysli literatúru ani divadlo, ale kultúru života, ktorá drží ľudí pokope, kultúru, ktorá vytvára spolupatričnosť tisíckrát lepšie a účinnejšie než frázy a organizácie. Tie už budú dávno zabudnuté, ale ľudia budú stále spomínať na cibuľu na masti, kríž na uši a operu v pridruženej výrobe. Sledujem, ako sa internetová stránka s oznamom o Julovom odchode rýchlo zapĺňa odkazmi z celého sveta. Možno by nebolo zlé zamyslieť sa, ako nám niektorí ľudia chýbajú, keď už medzi nami nie sú. A skúsiť povedať ľuďom už zaživa slová, ktoré sa tak ľahko núkajú, keď je už neskoro a správať sa k nim tak, ako keby mali odísť už zajtra. Jedného dňa totiž „fšeci budeme brúci“.
Už ani neviem, odkedy navrhujem Jula za prezidenta, či ešte lepšie, kráľa Slovenska. Ak sa to dá, aj posmrtne. Slovensko potrebuje Julovu aristokraciu, fajnovosť, zápal, odhodlanie zasadiť sa za to, čo považuje za správne a schopnosť užívať život za akýchkoľvek podmienok. Dočasne odídený Julo bude iste lepší kráľ, než akýkoľvek dočasne živý politik, ktorý tu už dvesto rokov nemusel byť. Tí by mali byť v tejto chvíli veľmi ticho. Julo bol vkusný človek a nebolo by dobré, keby sa prihodili nejaké nevkusnosti, napríklad, aby bývalý súdruh Žinčica napísal sústrastný list o tom, aké je hrozné, že Jula s Milanom niekto zakazoval.
Najprv som si hovoril, že nie je dobré začínať nový rok smutne. Potom som trošku rozmýšľal a zistil, že to vlastne nie je smutné. Smutný je len náš egoizmus. Som presvedčený, že v Julovom prípade platí príslovie: Raj patrí tomu, kto blížneho rozosmeje. Veľmi teda smútiť netreba - v raji je zaručene.
Odkladám si všetky listy a pozdravy, ktoré dostávam. Prirodzene, čím ďalej, tým viac ich je od ľudí, ktorí tu už nie sú. Mám aj vianočný pozdrav od Jula, s poznámkou: Nech žije náš prudký písomný styk! Tak som si myslel, že by som mu mal ešte raz napísať. Julo, kedy už pustia tú vodu?
