Text je ukážkou z mimoriadnej prílohy SME o Petrovi Pišťankovi. Viac si môžete prečítať 26. 3. v denníku SME.
Nie je na svete veľa ľudí, ktorí sú absolútne ľahostajní voči hudbe; ak k tomu, samozrejme, nie sú determinovaní chybou sluchu alebo iným postihnutím.
Ale aj títo ľudia vedia vychutnávať hudbu spôsobom, ktorý sa síce trochu líši od toho nášho, ale vnáša radosť do ich života plného ticha. Veľa ľudí s chybami sluchu vníma aspoň vibrácie najnižších tónov, a tak sa akosi svojsky teší z hudby s nami. My, ktorí sme schopní počuť aj rozdiel zvuku pri výmene kábla, si často neuvedomujeme, aký dar nám príroda dala.
Každý z nás má rád niečo iné, a každý z nás má akýsi myslený zoznam niekoľkých platní, resp. cédečiek, ktoré priam zmenili, alebo aspoň silne ovplyvnili jeho život, svetonázor a hudobné myslenie.
V roku 1972, v útlom veku 12 rokov, som namiesto Garyho Glittera, Suzi Quatrovej, skupín Slade a Mud, ktoré vyznávali moji spolužiaci, počúval Collegium musicum, Prúdy, Modrý efekt, Flamengo, Gattch a z popu som bral na milosť akurát Petra Spáleného, lebo za ním stála skupina Apollobeat.
O zahraničnej hudbe som toho vtedy veľa nevedel: rockovú špičku pre mňa znamenali nanajvýš Beatles a Rolling Stones, ktorých tvorbu som však poznal len veľmi zhruba. So všetkým falošným sebavedomím dvanásťročného chlapca som bol presvedčený, že Collegium musicum je najlepšia skupina na svete, že Marián Varga je najlepší organista tamtiež, a že najkvalitnejší zvuk majú LP platne z Opusu a Supraphonu s logom „Čs. hi-fi klub“. Železná opona fungovala spoľahlivo.
Mohol som mať azda trinásť rokov a boli práve jesenné prázdniny, keď bol u mňa na návšteve spolužiak Jano Martanovič prezývaný Hastrman, čo bola tradičná rodinná prezývka, ktorú mal aj jeho dedo, aj dedo jeho deda. Mimochodom, moja chorvátska rodinná prezývka je Otripač, pretože moji predkovia mali bitkárske gény (ktoré som po nich zdedil, rovnako ako istú neovládateľnú krutosť k porazeným súperom).
Peter Pišťanek: Už nie som schopný tak prežívať písanie Čítajte Okrem toho, že sme sa s Hastrmanom narodili v ten istý deň, spájalo nás aj vzdialené príbuzenstvo; jeho i moja stará mama sa volali za slobodna Balážová a boli sesternicami z druhého či tretieho kolena. Púšťal som mu najprv Collegium musicum live, a keď to na neho nezabralo, tak Šľahačkovú princeznú od Pavla Hammela, vtedy úplnú novinku.
„Víš to je konc fasa hudba,“ povedal Hastrman v jazyku, ktorým sme sa rozprávali. „Dobrí varhaníci sú to. Ale chíbá temu tvrdost! Ja mám rád tažkí bít!“
„Šak ale tadi je vidzet, že vjedzá hrát!“ bránil som Vargu & spol. „Co je u tebja tažkí bít?“
„Co je u mňa tažkí bít?“ spýtal sa Hastrman výhražne. „Poznáš takú skupinu, že Díp Párpl? Ne? Mám jenno elpíčko nahraté na magiči, že Fajrból. Tak to je tažkí bít! A též majú varhani!“
Vzdychol som si, starostlivo som vložil ohrdnuté Collegium i Prúdy do obalov, sadli sme na bicykle a vyrazili sme na druhý koniec dediny k Hastrmanovi.
(Text bol napísaný pre internetový magazín inZine a vyšiel v knihe Traktoristi a buzeranti v roku 2003, Slovart)
Autor: kul
