TEXT: Dušan Taragel
Zomrel mi priateľ a dobrý kamarát, človek, ktorý ma doživotne ovplyvnil a priviedol ma k písaniu. Spolu sme hrali v jednej kapele, vyrastali sme v jednej robotníckej štvrti, navštevovali sme rovnakú školu.
Možno chápete, čo som cítil a doteraz cítim, keď som sa dozvedel tú strašnú správu, že Petra Pišťanka už nikdy nestretnem, nikdy sa s nim neporozprávam, nikdy nebudeme spolu počúvať hudbu ani piť vzácne koňaky či kofolu s obyčajným rumom.
Emócie sú ešte čerstvé a mal som málo času, preto som narýchlo vyberal z toho, čo som mal doma v archíve alebo čo mi poskytol fotograf Peter Procházka. Chcel som sa vyhnúť patetickým slovám, preto som radšej ponúkol fotografie, aby som vám pripomenul tohto mimoriadne nadaného človeka.
Zároveň vám chcem pripomenúť jeho dielo, pretože to je dôležité. Jeho knihy a texty sú zábavné, drzé, výstižné a pravdivé.
Hovoria veľa o nás a o časoch, v ktorých sme žili a žijeme. Mnohí ho neznášali pre jeho prostorekú priamočiarosť a politickú nekorektnosť, ale myslím si, že práve to je to, čo budeme vždy potrebovať, studenú sprchu, ktorá nám otvorí oči a prečistí hlavy.
ooo
