V poslednom období sme si telefonovali viac ako kedykoľvek predtým. Dohovárali sme si spoluprácu na nových autorských stranách, ktoré mal aj Kornel Földvári pravidelne pre SME písať.
Pred dvoma týždňami sa opäť ozval v telefóne. Hlas mal trochu unavený, ale ako vždy, bystro vtipkoval a lichotil, ako to len on dokázal.
Posielal do redakcie svoj prvý príspevok tohto druhu, ako vždy to bolo na viac pokusov, pri ktorých musela byť naša asistentka v plnej pohotovosti, lebo fax, ten predpotopný stroj, si už svoje odžil. Kornel si to odžil tiež. Bol to jeho posledný text pre nás.
Spolupracoval s nami prakticky od vzniku SME. Roky pre nás písal do pravidelnej rubriky Dnes píše a nebolo textu, ktorý by človeka nenakopol alebo mu nevylúdil emóciu na tvári.
Radi sme sa s ním rozprávali v rozhovoroch, anketách, alebo sme písali články, v ktorých jeho pohľad, postoj a skúsenosť nemohli chýbať.
Obdivovali sme jeho úžasný optimizmus, neustály úsmev na tvári, aj jeho štýl života s oddanou manželkou, pani Naďou v obrovskom „bunkri“ kníh, ktoré v jeho ružinovskom byte siahali v stovkách štósov od podlahy po strop.
Rád sa kontaktoval, rád rozprával a každá jeho veta mala toľko zmyslov, koľko otvorených sŕdc ho počúvalo.
Zakaždým pôsobil ako dieťa, ktoré je opäť šťastné, že sa môže hrať. Jeho písanie bolo dôvtipnou hrou s humorom, hoci ako človek prežil všetko zlé, čo totalitný režim mohol literátovi slobodnej mysle pripraviť.
Napriek tomu nejajkal, nesťažoval sa. Len občas si výčitku odniesli jeho nohy, ktoré ho už v posledných rokoch ťažko niesli. Ďakujeme za všetko, čo nám dal. A buďte si istý Kornel, chystáme útok na bodáky!
