Chcel byť pilotom, chcel byť futbalistom, nakoniec však po ňom skočil Jim Jarmusch a urobil z neho hereckú hviezdu. Naposledy s ním nakrútil film Hranice ovládania, kde hral tajomného muža s tajomnou misiou. V každom bare čašníkovi hovoril legendárnu vetu: Dve espressá. Zvlášť.
Isaach de Bankolé pochádza z Pobrežia Slonoviny a jeho pôsobivý výraz zrazu obohatil aj našu kinematografiu, prijal hlavnú úlohu v maďarsko-slovenskej koprodukcii Mirage. Režisér Szabolcs Hajdu nás pred stretnutím s ním trochu vystríhal, Isaach vraj veľa nenarozpráva. Sám musel svoj scenár pri nakrúcaní preškrtávať, pretože toľko dialógov by z neho nikdy nedostal.
Prečo nerozprávate?
Nerozprávam, pretože sa mi nepáči, ako veľa ľudia rozprávajú. Väčšinou rozprávajú len preto, aby rozprávali, zapĺňajú prázdny priestor, myslia si, že by taký nemal byť. Všeličo povedia, ale nepamätajú si, čo pri tom počuli. Nič im z takej konverzácie v hlave nezostane. Keď opúšťam nejakú spoločnosť, rád sa v hlave zaoberám tým, čo som práve počul. A keď aspoň osemdesiat percent z toho, čo práve odznelo, stálo za to, vtedy som za stretnutie vďačný.
Čo potom robíte, keď ľudia okolo vás zbytočne rozprávajú?
Samo rozprávanie ani nemusí byť problém. Problém je, že ľudia nepočúvajú. Tak im vravím: Keď niekto rozpráva, dávaj pozor. Ak chceš dávať pozor, buď ticho. Ticho je nesmierne dôležité, ticho znie rovnako pekne ako hudba. Predstavte si, že by boli všade iba samé noty a nikde žiadna pauza, vôbec žiadne pomlčky – o chvíľu by sme sa zbláznili. Bohužiaľ, ľudia tichu nepripisujú význam, dokonca sa ho boja. (Prichádza čašník, pýta sa, čo prinesie). „Espresso, prosím.“
Iba jedno?
Ha, dobrá otázka! Trochu som aj váhal, nakoniec som si netrúfol vypýtať dve, ale teda vypýtam si nabudúce, ak pochopí, že nechcem dvojité! Prosto, chcel som povedať, že ticho potrebujeme na to, aby sme svet okolo seba mohli spracovať. Najväčšie vynálezy boli objavené v tichu, aj na gravitačnú silu sme tuším prišli v tichu. Ak má hlava pracovať, nesmie byť v hlučnom prostredí. V hluku naše myšlienky plynú iba ako tečúca voda.
Vaše povolanie sa spája so slovami, ako z toho hluku môžete vystúpiť?
Nepozerám žiadne americké talkshow, ktoré sú postavené na tom, že niekto niečo vtipné povie a druhý na to niečo vtipné okamžite odpovie. Nemám rád formuly, kde sa každú sekundu musí niečo diať. Ani rádio si nezapínam za každú cenu, ani teraz by napríklad nemuselo znieť. Bol by som radšej, keby som ho nepočul ani v obchode, ani vo výťahu, ani v baroch. Načo? Aj tak ho nikto nepočúva.
Szabolcs Hajdu sa tak trochu posťažoval, že vám z tváre nevie nič odčítať. Po zapnutí kamery vraj okamžite zmĺknete a nasadíte poker face. Kedy ste si to nacvičili?
Keď som pochopil, že človek by nemal byť ako otvorená kniha. Keď o sebe všetko prezradí, čo už na ňom môže byť zaujímavé? Aj intímne vzťahy nám krachujú na tom, že navzájom o sebe priveľa vieme. Vtedy z nich začíname utekať, rozchádzame sa, rozvádzame, hľadáme iné dobrodružstvo. Pritom to dobrodružstvo je ľadovec pod hladinou. Je ním všetko to, čo nevidno. Súčasťou ľudskej povahy je túžba po tajomstve, tak si to tajomstvo nechajme.
Ako s tým tajomstvom pracujete?
Keď režisér dáva povely, ako má vyzerať scéna a akým smerom sa má uberať dialóg, to je všetko o. k. Ak mám však postavu stelesniť, naozaj stelesniť, potom mojou úlohou je objaviť jej tajomstvo a najmä – uchrániť ho pred divákmi. Ak sa mi to nepodarí, nie som dobrý herec. Som len stroj.
Potom by sme asi urobili chybu, keby sme sa vás spýtali, aké je tajomstvo hlavného hrdinu filmu Mirage.
Ani keby som chcel, nemohol by som vám na to odpovedať, pretože celý ten proces ide akosi pomimo mňa, možno je aj nezávislý od mojej vôle. Ja sa len snažím udržať správny rytmus, správnu mieru slova a ticha, a verím, že to funguje, že postava je nažive. Ak spanikárim a začnem to tajomstvo čímsi vypĺňať, v tom okamihu je všetko preč.
Ako ste zareagovali, keď vám zavolali a povedali: Poď nakrúcať maďarský western?
Na to som bol, samozrejme, veľmi zvedavý. Mirage je moderný western a mne pripomenul to, čo sa v poslednom desaťročí dialo vo futbale. Viete, kedysi som chcel byť futbalistom, ale keď som na to mal vhodný vek, vtedy ešte africkí hráči takí populárni neboli. Nedostávali sa tak často do Európy. To až teraz má každý európsky klub v zostave troch Afričanov. Manažéri cestujú, hľadajú nové talenty a najímajú ich, je z toho nový trend. Mohol by som sa z toho tešiť, lenže sa neteším. Tak ako v každom športe, v ktorom je veľa peňazí, aj do futbalu zasahujú rôzne dohody, nečisté mechanizmy, manipulácie. Nikto už ani nečaká fair play, všetci sú akosi uzrozumení s tým, že to tak je.
A vám sa zdalo, že o tom by Mirage mohol byť?
