Nie sme dosť odvážni, nie sme dosť radikálni, hovorí režisér JARO VOJTEK a myslí si, že keď malo vznikať najviac filmov, vtedy sa ich nakrútilo najmenej.
Sám bude teraz v našich kinách častejšie, vďaka novej prehliadke Týždeň slovenského filmu 2014 a jej sprievodného podujatia Divácke a festivalové hity 2008 – 2013.
Zastihli sme ho medzi častými odletmi do Spojených štátov a Kanady, Česká televízia ho vyslala nakrúcať filmy o slovenských a českých hokejistoch, ktorí sa presadili v USA.
Kedysi sme museli stáť v dlhých radoch na víza a prechádzali sme nepríjemnými kontrolami. Už ste si dnes ako Slovák pripadali dôstojnejšie?
„Nejaké komplikácie ešte stále pokračujú, zažil som už také situácie. Si z východnej Európy? Tak poď nabok. Teraz však, keď zistili, že ideme nakrúcať o hokejistoch, okamžite s nami nadviazali priateľskú debatu a dokonca aj strážnici z top security sa do nej zapojili.“
Myslíte si, že aj filmári robia Slovensku takú reklamu ako hokejisti?
„Šport otvára dvere viac. Možno aj preto, že výsledky športovcov sa dajú ľahšie zaznamenať a rozlíšiť. Hokejista je persóna, ktorá bojuje sama za seba, podá výkon, oddrie si zápas, dá tri góly a hotovo. Plavec skočí do vody, odpláva si trať za šesť minút, všetci to videli. Pri filmoch je to iné, subjektívne, aj ten najlepší film môže prejsť bez povšimnutia, ak producenti nemajú kontakty alebo nedostatočne lobovali na festivaloch. A keď sa aj film dostane do sveta, neviem, či diváci až tak veľmi riešia, z ktorej krajiny jeho režisér je.“
Minimálne však rozoznávajú vlny. Nedávno sa presadila generácia Rumunov, predtým Škandinávcov. Nemohli by byť aj Slováci rozoznateľní ako tím?
„Na to sme my filmári podľa mňa málo odvážni. Mohli by sme sa viac zarezávať do problémov a aj vo forme by sme mali byť nekompromisní a radikálnejší.“
A prečo nie ste?
„Tu je to tak trochu zamotané. Keby aj filmári chceli byť odvážni, vždy najprv musia prejsť sitom podpory. Záleží na skupine ľudí, či peniaze dostanú, a tá malá skupina ľudí sa väčšinou oháňa tým, že na to v kinách nikto nepôjde. Neviem, či by Jima Jarmuscha podporili, keby sem priniesol svoje scenáre. Alebo keby prišiel Cristian Mungiu s príbehom 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni. Keby videli, že nejaké dievča sa má niekoľko dní potulovať po ulici, spýtali by sa ho: Neviete to strihnúť?“
