Katarína Kerekesová (1974) roku 1999 absolvovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor animovaná tvorba. V súčasnosti sa venuje príprave nového animovaného filmu Kamene. Na fotografii je Katarína Kerekesová (vľavo) pri animovaní lietajúcich rýb. FOTO - PETER KEREKES
So vznikom sveta filmári experimentujú často. Slovenskú animátorku KATARÍNU KEREKESOVÚ zaujal evolučný proces natoľko, že sa rozhodla o ňom urobiť animovaný film.
„Je to divadlo v exteriéri o stvorení človeka a ostatného sveta,“ tvrdia filmoví kritici. V ňom sa paralelne s objavovaním života dvoma prvými ľuďmi postupne pretvára aj podoba sveta. Boh Tupan sa zniesol na zem. Uvidel prázdnotu, ktorá ho oblokopovala, a rozhodol sa stvoriť človeka. Dal mu božské právomoci, aby mohol tvoriť tak ako on. Dostal družku, aby nepociťoval samotu ako Tupan. Ale človek si tieto dary nevážil a konal proti božskej vôli. Preto sa Tupan rozhodol zoslať na ľudí potupu. Ľudia ho aj tak preľstili a dostali sa na archu. Odvtedy je Tupan taký sklamaný a svet taký skazený.
Kombinovaný film nakrútený na motívy brazílskej mytológie vznikal v opustenej pieskovej bani na Záhorí.
Odkiaľ ste sa dozvedeli o brazílskej mytológii?
„Dostala sa mi do rúk knižka brazílskych mýtov a príbeh sa začal odvíjať. Povedala som si, že práve toto je téma na animáciu. Jednotlivé fázy evolučného procesu, kde všetko vzniká, mení sa a zaniká. Mohla tak vzniknúť vďaka animácii nová krajina, nový svet so svojimi zákonitosťami.“
Čo vás na tom príbehu tak fascinovalo?
„Mytológia vôbec má všeobecne veľmi veľa spoločného. Motívy sa stále opakujú, vystupujú ako symboly. Tento mýtus sa mi veľmi páčil, lebo ponechával človeku voľné ruky pri tvorbe. Človek vtedy akoby spolupracoval s Bohom. V brazílskej mytológii je stvoriteľom boh Tupan, ale je prístupný, možno trochu tragikomický. Možno nebude pre diváka zvyknutého na európsku interpretáciu jednoduché prijať tento príbeh, ale verím, že ho aj napriek tomu zaujme.“
Kde ste našli pieskovú púšť? Mali ste vopred určené miesto, kde sa bude film nakrúcať?
„Pieskovú baňu neďaleko záhorskej dediny Plavecký Štvrtok som poznala už aj predtým. Akosi podvedome sa tá predstava usídlila práve na spomenutom mieste. Tá krajina, ktorá predstavuje púšť, je magická.“
Čím?
„Svojou výtvarnou čistotou a prázdnotou, ktorá z nej vyžaruje. Je to ideálne miesto prvopočiatku.“
Ako reagovali miestni obyvatelia, keď ste sa tam zjavili s celým štábom a nákladným autom plným obrovských bábok?
„Niektorí nám pomáhali. Napríklad miestny horár. Neskutočne nám vychádzal vo všetkom v ústrety. Ale celé nakrúcanie sa odohrávalo viac-menej mimo obyvateľov obce.“
Akú techniku ste využili pri výrobe pohyblivých bábok?
„Každá z nich má svoju vlastnú kostru, ktorá je vyrobená ručne. Je na nej kašírovaná hmota, textil a papier. Postupom času a vplyvom piesku sa ničili, lebo piesok sa dostával všade. Rovnako im škodili aj prevozy, a tak postupne umierali. Cez nakrúcanie sme nimi pohybovali ručne. Všetko to prebiehalo tak, že sme vždy opakovane odsnímali políčko a pohli sa ďalej. Bolo to náročné, ale práve to patrí k animácii.“
Ako dlho trvala jeho príprava?
„Robil sa od roku 1997. Vtedy vznikol scenár a ja som už mala prvé predstavy. Bol to vlastne môj nekonečný absolventský projekt na Vysokej škole múzických umení. Neskôr sa mi narodila dcérka a prišli iné starosti. Aj tak sme však strávili tri roky na ‘onej púšti‘ od prvého slnečného jarného dňa do posledného jesenného. Snažili sme sa využiť všetky slnečné dni.“
Peter Kerekes, váš manžel, bol producentom filmu a napísal aj scenár. Kto vám ešte pomáhal?
„Bývalí spolužiaci z VŠMU - animátori a výtvarníci. Boli medzi nimi najmä Vlado Král a Martin Snopek okrem iných a za kamerou trpezlivo stál Peter Hudák. A tiež, pochopiteľne, moji rodičia.“
Dvaja prví ľudia na svete boli na púšti v Záhorí Ivan Martinka a Tatiana Šulíková. Ako sa im to páčilo?
„Ivan bol nadšený, pretože aj on sám je priaznivcom mytológie a akýchkoľvek nevšedných foriem spracovania. Bolo však treba zvládnuť aj náročné fyzické nasadenie, ktoré si vyžaduje pixilácia.“
Čo to je pixilácia?
„Animácia živého herca. Nie je jednoduché pohybovať sa po fázach, hodiny stáť v horúcom slnku na rozpálenom piesku a ešte byť sústredený na svoj výkon. Pokiaľ ide o Tatianu, nie je herečka. Je scénografka. Pre mňa je vždy dôležité obsadiť niekoho, komu môžem dôverovať.“
Autor: Jana Jurkovičová
