Nečakajme na zrod veľkého slovenského románu, ale vďačne si prečítajme každý citlivý, civilný a kultivovane napísaný príbeh súčasníka. Ak ide o príbeh s emóciami a otázkami, je to bonus navyše.
To sme mali pri hodnotení súčasnej slovenskej prózy pochopiť už dávno a dokazuje to aj druhá kniha Eleny Elekovej Morituri. Vydal ju Aspekt.
Farby života a umierania
Eleková zaujala porotu literárnej ceny Mám talent, uspela debutom Život pri živote z roku 2011. Písala o psychologičke Magde a opisovala prostredie, ktoré sama pozná. Vyštudovala medicínu, pracovala v nemocnici aj v poradni pre psychické zdravie.
V druhom románe sa pustila do ešte vážnejších tém, naznačila to už v samotnom názve: Morituri.
Odsúdení na smrť sme bez výnimky všetci, aj preto je dobré nastaviť pri tejto próze senzory voči tým najpodstatnejším súvislostiam života a umierania. Rozprávačkou príbehu je Dušana. Má tridsaťdeväť rokov, je stále slobodná a aktuálnou farbou jej života je biela.
Nie, nechystá sa byť nevestou. Biele sú oblaky na oblohe, ale i stena, biele prestieradlá a uniforma, v ktorej je ako sanitárka na geriatrickom oddelení oblečená.
Ani najbližší nerozumejú, ako mohla tak rýchlo stratiť ambície. S pôvodom z dobrej rodiny sa jej nemocničná kariéra zdá ako poriadny prepadák. Poslúcha, načúva, díva sa, asistuje a posluhuje.
Eleková však pri písaní upozorňuje, že práca na nemocničnom oddelení prináša aj iné farby. Napríklad krv – zo žily tečie český granát a z prsta jahodová šťava.
Niektoré farby sú zas abstraktné: ktovie, ako je možné namaľovať cynizmus dominantnej kolegyne, životnú skúsenosť sestry, múdrosť a vitalizmus starčeka, ktorý prišiel na oddelenie prebrať k životu tých, čo sú odsúdení na smutné trúchlenie.
Postavy odchádzajú
Je bežné, že postavy sa v románoch presúvajú. Objavia sa na začiatku a potom sa zrazu zjavia až v závere. Iné zmiznú v polovici strany, aby vstúpili znovu na scénu už o niekoľko riadkov. Časť postáv z Morituri sa odsťahuje z príbehu definitívne.
Zomierajú v jednej chvíli ako sfúknutím sviece alebo po dlhej agónii. Sú opustení vo svojom poslednom zápase, ale poniektorí majú šťastie, lebo ich ruku v tej chvíli drží blízky človek.
Smrť je tu v plnom zmysle slova prozaická. O to viac z nej čpie nevyhnutnosť. Dušana čelí smrti pacientov i smrti, ktorá bez dovolenia a ohlásenia prepadne jej blízkych. Po tých, čo odišli, zostáva prázdno. Prázdnota však nie je privilégium smrti, často je i charakteristikou živých...
S chuťou ženskosti
Morituri je najčerstvejším prírastkom do série próz súčasných autoriek, ktoré sú ochotné písať o sprevádzaní trpiacich a zomierajúcich.
Svetlana Žuchová (aj ona je „v civile“ odborníčkou na ľudské psyché) v knihe Spomienky zo života M. píše o mladej žene, ktorá sa vracia k umieraniu matky. Ivana Dobrakovová v románe Bellevue zas poslala svoju hrdinku do francúzskeho ústavu pre choromyseľných.
Sú to všetko existenciálne témy. Podané sú príznačne žensky a to má byť kompliment: s empatiou, s porozumením pre dôležitosť vzťahov a s emočnou rozmanitosťou.
Takto realizovaná ženskosť – potvrdená v tomto prípade aj vydavateľom – nie je názorom v ideologickej polemike, ale naplnením ľudskosti. Dušana má nakoniec v tom jasno.
Vraví: „Biela má v sebe všetko.“
