Pred rokom padlo politické vyhlásenie, že slovenský umelec urobil z českej vlajky rohožku, a preto si nezaslúži podporu. To inšpirovalo aktivistov a kurátorov, aby rozvinuli diskusiu o privátnom nacionalizme v bratislavskej Open Gallery. Minister kultúry Marek Maďarič na ňu neprišiel, preto mu jeden z organizátorov FEDOR BLAŠČÁK odkázal: „Diskusia o rozdelení štátu vie byť intelektuálnym zážitkom.“
Dalibor Bača položil v košickej kunsthalle na dlážku českú, respektíve československú zástavu. Čím to bolo pre vás zaujímavé?
„Bača s vlajkou upozornil na to, ako sa po rozpade Česko–Slovenska budovala štátna či národná identita. Na to, že Česká republika na seba v symbolickej rovine prevzala obraz porazeného štátu. O tom by sa dalo hlbšie a zaujímavo diskutovať, keby celej diskusii nedominovala nešťastná metafora Lívie Klausovej o „vlajke namiesto rohožky“. K ničomu takému dielo nesmerovalo, len ukázalo na problém rozdelenia Česko–Slovenska, doslova ho pred nami materializovalo. Aj na tomto príklade vidíme, ako materializmus rozhodujuje pri potrebe formulovať naše, či už morálne, intelektuálne, alebo politické postoje.“
Čo sa stalo, keď do jeho výstavy vstúpili politici a ministerstvo na projekt zastavilo dotácie?
„Organizátorom to spôsobilo finančné problémy a zlú reputáciu, keďže ministerstvo ich tým vlastne obvinilo z hanobenia štátneho symbolu. Pri tom som nebol, až v reakcii na to sme v júni s Marekom Adamovom a ďalšími založili iniciatívu Osobný postoj. Vydali sme spoločné česko–slovenské stanovisko a v ňom sme Bačovo dielo obhajovali a protestovali proti nedemokratickému postupu štátnych orgánov. Seriózna diskusia sa však nekonala, a tak to ostalo visieť vo vzduchu. Bolo teda treba niečo verejne dopovedať. Zvolili sme intenzívny mesačný cyklus štyroch výstav a diskusií.“
Boli na tému privátny nacionalizmus. Čo to vlastne je?
„Nacionalizmus si takmer vždy spájame s veľkými dejinnými udalosťami, s nejakou politickou traumou, ktorá z nacionalistických tendencií vychádza a zároveň sa posilňuje. Príkladom môžu byť historické slovensko-maďarské alebo dnešné ukrajinsko-ruské vzťahy. Dnes však vidíme, že nosičom týchto predstáv už nie sú ani tak veľké politické drámy, symbolicky zosobnené v postavách politických činiteľov. Elity prenechali miesto ľudu a nacionálne predstavy sa rozpustili do každodenného života obyčajného človeka. Privátny, čiže osobný nacionalizmus je teda isté napätie, v človeku vzniká ako reakcia na politický tlak zvonku. Umelci na tento jav reagujú a my sme hľadali diela, ktoré sa k tejto kuchynskej práci s nacionalizmom stavajú kriticky.“
Nemohol by sa nacionalizmus chápať aj v dobrom zmysle slova?
„Nie, lebo odpoveďou na nacionalizmus je vždy len nacionalizmus toho druhého. Nepoznám príklad nacionalizmu, ktorý by mal ospravedlniteľné ciele. Byť nacionalistom dnes v Európe považujem za vyslovene nebezpečné, a preto hlúpe.“
