Tak ďaleko, tak blízko
KINOTIP
Odvážime sa vidieť film o autistoch?
Je viac dôvodov, prečo rozprávať o autizme: je to vývojová porucha, ktorú charakterizujú deficity v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti. Postihnutí nevedia porozumieť verbálnej i neverbálnej komunikácii s druhými, a teda udržiavať zmysluplné vzťahy. Autizmus, ktorý často sprevádza aj mentálna retardácia, má mnoho prejavov - od uzavretosti až po neprirodzenú otvorenosť. Jeho príčiny sú nejasné, liečiť ho nevieme. Autistov rýchlo pribúda. Kým staršie zdroje uvádzajú jeden prípad na desaťtisíc ľudí, aktuálne hovoria o jednom zo sta.
Režisér Jaro Vojtek o nich nakrútil film Tak ďaleko, tak blízko a pýta sa v ňom: Sme na spolužitie s autistami pripravení? Nielen zdravotníctvo a školstvo, ale celá spoločnosť? Čo znamená byť autistom alebo rodičom autistického dieťaťa?
Vojtek nežiada o odpovede odborníkov. Nepoúča, nerobí osvetu. Vybral si tú najzložitejšiu cestu: sprostredkovať divákom priamy zážitok, skutočný život. Možnosť precítiť ho a cez emócie poznať, pochopiť. Za roky práce ho rodiny s autistickými deťmi prijali medzi seba, rešpektovali a tolerovali. Nielen rodičia a opatrovatelia, ale i postihnuté deti! Už to je obdivuhodný výkon a prínos.
Pohyblivé obrazy, vybrané a poskladané z desiatok hodín záznamov, zachytávajú život mladých ľudí s rôznymi formami autizmu a ich rodičov v dlhšom časovom rozpätí. Nedokumentujú aktuálny stav, ale vývoj. Plne sa koncentrujú na tému, nedajú sa zlákať na lacnú spoločenskú kritiku či pochybnú atraktivitu. Jednoducho, s odzbrojujúcou úprimnosťou rozprávajú o živote s autizmom. Kladú nástojčivé otázky o našich vlastných, viac či menej neautistických životoch.
Proti skepse a beznádeji stavajú bezhraničnú lásku, obetavosť a trpezlivosť. Lásku nie ako niečo za niečo, nie ako obchod, ale ako cit, ktorý ním obdarovaní nedokážu opätovať. Neopätovanú lásku zvyčajne nazývame nešťastnou. Napriek tomu film nie je ponurý či ubíjajúci, ponúka aj vtipné, milo komické momenty. Napokon, film odvážne vstúpil do bežnej distribúcie. Nájdeme odvahu pozrieť si ho?
Sochárky
VERNISÁŽ / Slovenská národná galéria Bratislava 18.00
Sochárstvo bolo vždy považované skôr za doménu mužov. Tento trojrozmerný druh umenia preslávili zvučné mená ako Michelangelo, Donatello či Gian Lorenzo Bernini. Najnovšia výstava Slovenskej národnej galérie s názvom Sochárky vyvracia mýtus, že sochárstvo je čisto mužskou záležitosťou a pripomína ženské osobnosti československého sochárstva s dôrazom na ich prínos pre dejiny výtvarného umenia.
Výstava zachytáva ženské špecifiká tvorby prostredníctvom drobnej plastiky a takisto zobrazovaním tém, akými sú materstvo, ženstvo a plodnosť. Hoci dôraz kladie najmä na sochárky zo slovenského prostredia, priestor dostali aj našincom menej známe české sochárky, napríklad Hana Wichterlová a Vlasta Prachatická. Fenomén sochárok v umení 20. storočia dopĺňajú aj mnohé kresby, fotografie, koláže a iné dokumentácie, pripravený je aj sprievodný program v podobe kurátorského a lektorského výkladu.
Chiki Liki Tu-a Unplugged
Koncert / Martinus, Obchodná 18.00
Prešovská skupina sa preslávila recesistickým komentovaním každodennosti a po dlhých desiatich rokoch čakania minulý mesiac vydala nový album Slzy tvý mámy, Šedivý a spol. – ten predstaví fanúšikom aj v bratislavskom kníhkupectve na unplugged koncerte: čo znamená, že použijú len akustické nástroje.
Kapela v zložení Martin Višňovský, Ľubo Petruška a Tomáš Višňovský využíva vo svojich textoch aj humor: „Ľudia sa najradšej smejú na tom, čo je reálne. A my spievame hlavne o skutočnosti,“ hovorí Višňovský. Veď aj v klipe novej pesničky Milenka si napríklad uťahujú zo slovenských médií.
Autor: mog, mh
