Kedysi boli režiséri slovenských filmov odsúdení za všetky divácke dezilúzie a nenaplnené očakávania. Väčšia produkcia ich vyslobodila.
Boli časy, keď sa na Slovensku ani neoplatilo nakrúcať. Napríklad v rokoch 2004, 2005 alebo 2006. Skoro nič vtedy nevznikalo a ten, kto išiel do kín s novým filmom, sa dostával do pozície, po ktorej zrejme vôbec netúžil.
Všetky otázky smerovali k nemu: Zachráni slovenskú kinematografiu alebo ju ešte viac potopí? Urobí nám meno vo svete alebo vyrobí hanbu? Vráti divákov do kín? Nepremárni peniaze?
Dve kinematografie
Ten tlak mohol byť neznesiteľný. Každý čakal hviezdne dielo, a ak sa náhodou nevydarilo alebo zostalo priemerné, na tvorcu sa zosypali dezilúzie a nenaplnené očakávania.
Slovenská filmová a televízna akadémia zorganizovala prehliadku Týždeň slovenského filmu (začne sa 13. apríla a potrvá do 19. apríla), aby ukázala, že vlani už bola situácia iná, lepšia, vôbec nie taká dramatická. Na budúci rok by mala vyvrcholiť odovzdávaním národnej ceny Slnko v sieti, ktorá sa zatiaľ odovzdáva len raz za dva roky.
Sprievodnou akciou prehliadky sú Divácke a festivalové hity 2008 – 2013 (v bratislavskom kine Lumiere trvajú do 12. apríla).
Tie sú ešte stále obrazom toho, akoby na Slovensku boli dve kinematografie. Jednu tvoria režiséri, ktorí hovoria, že filmy nakrúcajú pre publikum a ceny ich nezaujímajú. Tú druhú zas autori, ktorí sa nechcú riadiť istotami a zaručeným diváckym vkusom.
Raz sa to stane
Dramaturg prehliadky Pavel Smejkal hovorí, že divácke a festivalové hity sa javia ako protipóly, ani pri jednom filme sa nepretli: „Na svetových festivaloch, zdá sa, stále boduje čosi iné, než čo sa stretáva s masovým úspechom v našich kinách.“
Raz sa to však môže stať. Niekto nakrúti taký film, ktorý znesie kritériá jednej aj druhej kategórie. A hoci tak ďaleko ešte nie sme, teraz už aspoň lepšie dýchajú tí, ktorým to až tak nevyšlo. V kinách je už toľko slovenských filmov, že tie horšie medzi nimi možno aj zaniknú.
Talenty aj úspechy vraj máme. Teraz sa čaká na hrdosť
Filmári z malých krajín sa dokážu vo svete presadiť, treba im však pomôcť aj doma, hovorí Ľudmila Cviková, spolupracovníčka svetových festivalov.
„V slovenských filmoch a filmovom priemysle vidím spiacu krásavicu, ktorá sa pomaly prebúdza,“ hovorí Ľudmila Cviková, dlhoročná kurátorka prestížneho filmového festivalu v Rotterdame.
Spolupracuje aj s inými festivalmi a v posledných rokoch bola viackrát pritom, ako mali slovenské filmy vo svete úspech.
„Talenty doma máme, aj úspechy, ale nevieme byť na ne pyšní,“ hovorí. Potrebujeme prebudiť národnú hrdosť, tak ako napríklad pri hokeji!“ Za veľký úspech našej kinematografie považuje rok 2013, keď film Miry Fornayovej Môj pes Killer získal cenu práve na festivale v Rotterdame.
„Tento rok sme zas mali film Koza Ivana Ostrochovského v sekcii Forum na Berlinale, tiež veľká radosť. O to viac ma nemilo prekvapilo, keď som sa dočítala, že Mira Fornay mala na Slovensku problém získať finančnú podporu od Audiovizuálneho fondu na svoj nový projekt.“
Cviková pripomína, že pred nedávnom sa Fornayovej projektu ujala francúzska spoločnosť Slot Machine, bude ho produkovať. Producentka Marianne Slot spolupracovala už aj s Larsom von Trierom, Susannou Bierovou, Malgorzatou Szumowskou či Lissandrom Alonsom.
„Aj filmári z malých krajín sa vedia presadiť, pozrime sa na súčasný gruzínsky filmový zázrak,“ hovorí Cviková. „Zároveň však platí, že vo filmovom svete treba lobovať – za nové projekty, za medzinárodné koprodukcie, za nové filmy.“
