V apríli pred sedemdesiatimi rokmi vyhasol v koncentračnom tábore život veľkého prvorepublikového symbolu – maliara, ilustrátora a spisovateľa Josefa Čapka. Naliehavé protivojnové karikatúry kreslil už od začiatku tridsiatych rokov.
Bolo to ešte za prvej Československej republiky, pred nástupom Hitlera k moci. Josef Čapek, maliar, ilustrátor a spisovateľ, brat spisovateľa a dramatika Karla Čapka, v tom čase veľa maľoval a písal pre dospelých.
Pracoval v novinách, kreslil karikatúry, ilustroval knihy, písal eseje, fejtóny. Ako mu však dcéra Alenka dorastala na školáčku, začal ho inšpirovať detský svet. Vďaka tomu prišlo na svet niekoľko krásnych detských kníh. A v roku 1929 aj rozprávková knižka O psíčkovi a mačičke.
Jedna z najmilších
Keď sa psíček s mačičkou narodili, nemohli tušiť, aký osud ich múdreho autora onedlho čaká. Pre tisícky detí je šťastím, že sa to stalo skôr, než si ho vzala vojna.
Na stránkach knižky podarená dvojica ticho prečkala jej hrôzy, aby sa neskôr mohla stať jednou z najznámejších a najmilších pre naše deti vôbec. Niet hádam v Česku a na Slovensku dieťaťa, ktoré by nepoznalo „Povídání o pejskovi a kočičce“, buď v pôvodnej predlohe, alebo vo výbornom slovenskom preklade Kristy Bendovej, ale aj cez filmové rozprávky a divadelné hry.
Úsmevné príbehy si pán spisovateľ Josef Čapek aj sám vtipne ilustroval. Vymyslel napríklad rozprávku o tom, ako umývali dlážku, pričom psíček bol kefou a mačička handrou. Alebo o tom, ako si psíček roztrhol gate a mačička mu ich zašila dážďovkou, ktorú na nedeľnej prechádzke zobla sliepka. Alebo ako piekli tortu, do ktorej dali všetko, čo našli, od sladkej smotany cez kožku zo slaniny až po husaciu hlavu. A nakoniec, ako im zasypalo snehom celú chalupu, ale vďaka smradľavej kvargli predsa len svoj domov šťastlivo našli.
Vitajte v domčeku
V niektorých príbehoch dokonca spisovateľ aj sám vystupoval. Psíček s mačičkou mu radili, čo má písať, keď práve sedí pri stole, fajčí cigaru (dodnes necenzurovanú) a nemôže ani za svet nič vymyslieť. Potom ho medzi sebou uvítali, keď im do rozprávky prišiel ukázať list, ktorý dostal od chlapcov z Trenčína. Chcel tých chlapcov spoznať, a tak za nimi mačičku s psíčkom poslal, aby mu o nich zreferovali.
Mimochodom, Josef Čapek mal Slovensko veľmi rád, veď jeho otec bol úspešným kúpeľným lekárom v Trenčianskych Tepliciach. V dospelosti veľa cestoval na Oravu, práve tam vzniklo mnoho jeho uvoľnených, radostných malieb. Ako sám tvrdil, po jeho maľbách vtedy ešte veľký dopyt nebol.
Dnes patrí k najdrahším českým autorom. V tvorbe viackrát vystriedal svetlejšie a temnejšie obdobia, inšpirovaný do veľkej miery tvorbou francúzskych kubistov. Kritické práce z posledného desaťročia odrazili jeho obavy z nástupu Hitlera k moci. A tie sa čoskoro naplnili.
Bratia Karel (vľavo) a Josef Čapkovci. Foto - Profimedia
Posledné dni
Je apríl 1945 a v Európe panuje obrovský chaos. Spojenecké vojská sa blížia do Berlína, schyľuje sa ku koncu druhej svetovej vojny. Nacisti likvidujú akékoľvek stopy, ktoré by mohli poukázať na ich zločiny. Na pochodoch smrti umierajú tisícky ľudí. V koncentračnom tábore v Bergen-Belsene zúri epidémia týfusu. Tu prežíva Josef Čapek svoje posledné dni.
Dostal sa tam začiatkom februára 1945, po tom, čo prežil predchádzajúce roky v koncentračných táboroch v Dachau, Buchenwalde a Sachsenhausene. Pracoval v maliarskych a písmomaliarskych dielňach, maľoval rodokmene esesákov, pričom tajne kreslil svoje drobné kresby ceruzkou, prekladal poéziu a písal vlastné básne.
Nacisti ho bez uvedenia dôvodu zatkli a uväznili na Pankráci hneď prvého septembra roku 1939. Už niekoľko mesiacov predtým ho intenzívne sledovali – bol jednou z ústredných postáv československej kultúry a predovšetkým predstaviteľom masarykovských demokratických ideálov.
Mal byť, podobne ako stovky ďalších vplyvných intelektuálov, zbavený akéhokoľvek vplyvu na kultúrny život na okupovanom území. Naliehavé protivojnové karikatúry kreslil už od začiatku tridsiatych rokov. Ako výtvarný redaktor Lidových novín, kde pôsobil spolu s bratom, pôsobil ako intelektuálna autorita.
Foto - wikipédia
Pátečníci
Bratia Čapkovci intenzívne spolupracovali na mnohých veciach, ich tvorba sa v mnohom prekrývala. Napísali spolu niekoľko zbierok poviedok, viacero divadelných hier.
Bol to Josef, čo bratovi v roku 1920 pri písaní slávnej vedecko-fantastickej drámy R.U.R. poradil, že umelo vytvorený človek by sa mohol volať robot. A práve tento názov sa potom rozšíril do celého sveta.
Hrôz druhej svetovej vojny sa brat Karel nedožil, hoci gestapo ho malo v hľadáčiku podobne ako Josefa. Veľkou stratou pre oboch bola smrť ich osobného priateľa, prezidenta Masaryka v roku 1937.
Masaryk, podobne ako Edvard Beneš, Vladislav Vančura, Ferdinand Peroutka či František Kubka, patril ku skupine takzvaných pátečníkov, ktorí sa roky pravidelne každý piatok schádzali vo vile Čapkovcov na Vinohradoch. Karel sa po jeho smrti čoskoro pobral za ním, psychicky aj fyzicky zrútený z mníchovskej zrady.
Josef Čapek pri práci. Sauchsenhausen, rok 1943
Foto - Rumburk.cz
Nemaľoval, čo nepoznal
Josef Čapek bol starším z bratov, narodených v lekárnickej rodine v Hronove. V škole príliš neprospieval, ale rýchlo sa prejavilo jeho výtvarné nadanie.
Chvíľu pracoval ako robotník v továrni, potom však vyštudoval Umeleckopriemyselnú školu v Prahe, odkiaľ odišiel na umelecké štúdiá do Paríža, kde si zamiloval umenie prírodných národov. Neskôr s bratom cestovali po Európe.
Prvé obrazy vystavil v roku 1912, popri maľovaní začal písať referáty, recenzie, publikovať drobné prózy, viackrát spolu s bratom Karlom. Ako jeden z jadra umeleckej skupiny tvrdošijných podporoval moderné umenie, vyznávajúc pritom domáce aj západné tradície.
Často maľoval žobrákov, priťahovala ho spoločenská spodina. „V jeho diele nebolo nič nezrozumiteľného, nič nepravdivého,“ povedal o ňom český spisovateľ a výtvarník Adolf Hoffmeister. „Nemaľoval, čo nepoznal. V počestnosti jeho remeselnej zručnosti pramenila jeho hlboká básnická múdrosť.“
Na nástup Hitlera intenzívne reagoval a čoskoro sa aj stal jeho obeťou. V koncentračných táboroch sa pod tlakom udalostí neraz utiekal k myšlienkam na rodinu a bezstarostné detské časy.
V tomto duchu aj maľoval i písal básne. Často ich adresoval manželke a bratovi. Zomrel pár dní pred koncom vojny, niekedy medzi 13. a 15. aprílom 1945. Manželka Jarmila Pospíšilová po ňom roky pátrala, jeho telo sa však nepodarilo nájsť.
V kútiku duše bratov Čapkovcov
„Dlho som túžil otvoriť si antikvariát. Vždy som si hovoril, že keď sa to podarí, nesmie tam chýbať kútik bratov Čapkovcov,“ hovorí Renáto Magát. Vlani mu to vyšlo, a tak ho dnes môžeme nájsť v príjemnom bratislavskom Artiquariate Michalský dvor. A je skoro ako naozajstný.
„Chcel som, aby dýchal ich dušou, aby som aspoň trocha priblížil ľuďom atmosféru vily na Vinohradoch,“ vraví Magát. Bratia Čapkovci patria k jeho najobľúbenejším autorom. „Oboch obdivujem. Karel písal uvoľnenejším štýlom, Josef pôsobil uzavretejšie, je mi však o čosi bližší. Asi to bude pohnutejším osudom.
Vnímam ho ako melancholickejšieho, smutnejšieho, jemnejšieho človeka. Mám veľmi rád jeho knižkuPsáno do mraků, no asi najviac sa mi vryli do srdca Básně z koncentračního tábora. Viaceré z nich adresoval práve svojmu bratovi, s ktorým si boli veľmi blízki. Nikdy sa nezmieril s jeho nečakaným odchodom.“
(ea)
