Ak chcete zakryť slzy, začnite šúpať cibuľu. Okrem toho, že je základom každej kuchyne, ľahšie pri nej vytriezviete z bolesti a trápenia. Agresívny zápach vám síce vyštípe oči, no zároveň vám nedovolí nechať sa unášať vlastnou ľútosťou. Spomeňte si na cibuľu vždy, keď máte pocit, že vám je najťažšie.
Ostré vrstvy života
Takto to robili aj hostia v nočnom klube v románe Plechový bubienok. Nemecký spisovateľ Günter Grass ho napísal v roku 1959 a bolo to jeho najslávnejšie dielo. Dodnes sa z neho predali štyri milióny kusov. Po mnohých rokoch a takmer na sklonku života sa k cibuli vrátil a svoju biografickú knihu z roku 2006 nazval Pri šúpaní cibule.
Olupoval v nich všetky ostré vrstvy svojho života, o čiernej etape svojej aj rodinnej minulosti nechcel mlčať.
V pondelok Günter Grass zomrel, mal osemdesiatsedem rokov.
Autistický protest k nám prišiel s oneskorením
Grass patrí medzi najväčších nemeckých spisovateľov a kľúčových európskych autorov povojnovej literatúry. Preslávil ho predovšetkým magicko-realistický Plechový bubienok, v európskych končinách bol taký román ojedinelý.
Rozpráva v ňom príbeh autisticky konajúceho chlapca, ktorý sa upína na hračku z detstva – plechový bubon a na protest proti dospelým sa rozhodne nerásť, ostať večným dieťaťom a veriť v zázrak seba. Grass takto vystihol osud rodného mesta Gdanska a jeho premeny od začiatku 20. storočia po koniec druhej svetovej vojny.
Román vyšiel prvýkrát v češtine v roku 1969, sfilmovaný bol o desať rokov neskôr, no dostať sme sa k nemu mohli v podstate až po páde železnej opony. Nemecký spisovateľ bol v šesťdesiatych rokoch nepriateľom východného Nemecka a odsúdil vstup varšavských vojsk na územie Československa.
Spisovateľ – laik
Narodil sa v katolícky orientovanej rodine nižšej strednej triedy, otec bol etnický Nemec. Vyučil sa za kamenára, neskôr vyštudoval sochárstvo a kresbu na umeleckej akadémii. V písaní sa preto rád považoval za laika.
Vo svojich dielach sa často vracal do Gdanska (Žabie lamento, Psie roky, Mačka a myš, Plechový bubienok). Bol ľavicový intelektuál aj morálna inštancia, angažoval sa a hovoril o politickej situácii doma i za hranicami.
Bol silným stúpencom Sociálnodemokratickej strany Nemecka.
Kto chce súdiť
Prozaik, básnik, dramatik, publicista získal v roku 1999 Nobelovu cenu. Keď sa o pár rokov neskôr začalo verejne hovoriť o tom, že v mladosti slúžil v jednotkách SS, svet mohol zapochybovať, či mu patrí. Počítal s tým, priznal to v rozhovore pre nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Svoje mladícke rozhodnutie vysvetlil Günter Grass ako potrebu uniknúť z domova, od rodiny. „Dnes sa to možno ťažko vysvetľuje, ale vtedy to z podobných pohnútok robili mnohí ľudia mojej generácie. Kto chce súdiť, nech súdi,“ povedal jeden z najväčších literátov súčasnosti.
Günter Grass: Nie všetko sa podarilo, ale aspoň som sa snažil Čítajte Hrošia koža by bola horšia ako spomienky na SS
Netúžil schovávať sa ani utekať pred minulosťou. O svojom mladíckom očarení nacistickými ideami rozprával spisovateľ Günter Grass celé desaťročia.
„Žiadna krajina nemá právo ukazovať na druhú. Všetci nech si latrínu čistia pekne doma,“ hovoril Günter Grass pred deviatimi rokmi, keď vyšla jeho biografická kniha Pri šúpaní cibule. Hoci to bol veľký rodinný príbeh, médiá si všímali najmä pasáže, v ktorých písal o svojom členstve v nacistických jednotkách SS.
Grass nerozumel správaniu tlače, nechápal, prečo píše o „šokujúcom zistení“ a v rozhovore pre Guardian pripomínal, že o tom hovoril už v šesťdesiatych rokoch, akurát si to vtedy nikto nevšímal. Napriek tomu však na otázky novinárov ochotne odpovedal.
Oscar a zlé sny
Do Waffen–SS vstúpil ako tínedžer, keď vraj ešte nevedel, že je to zločinecká organizácia. Videl ho skôr ako elitný spolok. Veľmi rýchlo sa však zranil a z vojny vystúpil skôr, ako by stihol niekoho zraniť. Lenže, priznáva, Nemecku veril a do konca veril aj jeho víťazstvu vo vojne. Vo svojom literárnom diele sa Grass neustále minulosťou zaoberal, a nielen svojou, aj nemeckou. Napokon, podľa románu Plechový bubienok nakrútil legendárny režisér Volker Schlöndorff film a získal zaň Zlatú palmu v Cannes aj cudzojazyčného Oscara.
Bol to metaforický obraz o tom, ako ľudia ľahko podliehajú politickým klamstvám, povrchne načrtnutým ideám a ľahko zblúdia na cestu zla.
Cena za nobelovku
Grass hovoril, že napriek veľkému úsiliu vyrovnať sa s minulosťou vo svojej úlohe celkom neuspel. „Stále hibernuje v mojich snoch,“ vravel.
V roku 1999 dostal za svoje dielo Nobelovu cenu a rozhodne nepatril medzi tie prípady, ktoré by odborníci alebo verejnosť spochybňovali.
Jeho písaniu iste prospelo aj rozhodnutie, že sa pred sebou nikdy nebude skrývať. V rozhovore pre Guardian povedal: „V živote stále čelím jednej otázke: Nechám si narásť hrošiu kožu a budem ignorovať útoky? Alebo ich nebudem ignorovať a nechám sa zraňovať? Rozhodol som sa, že sa nechám zraňovať. Pretože keby som si nechal narásť hrošiu kožu, necítil by som okrem rán nič iné.“
(kk)
