Považujú ju za jednotku českej alternatívnej hudby, na jeseň sa jej podarilo vypredať turné s kapelou Korben Dallas a ich nový album Následuj kojota je plný energie a básnických obrazov. Kladnianska skupina ZRNÍ zaň práve získala tri nominácie na cenu Akadémie populárnej hudby Anděl. Pred ich zajtrajším odovzdávaním sme sa rozprávali so spevákom JANOM UNGEROM.
Raz ste žartovali, že ešte nie ste populárni, pretože vám ešte nevolali z časopisu Blesk. Ani po troch nomináciách na Anděla sa neozvali?
„Neozvali. Otázka popularity sa nás však už veľmi nedotýka, hudbu na to hráme dosť dlho. Vybudovali sme si akýsi vlastný svet, doň táto téma zasahuje len okrajovo, nenechávame sa ňou rušiť. Najdôležitejšia je naša skupina. Teší nás však, že sa nám práve darí a že nominácie na Anděla nám prilákajú viac ľudí na koncerty.“
Ako by ste ten svoj vlastný svet opísali?
„Neviem. Niektorí si všimli, že spievame o prírode alebo že na albume spomíname asi dvadsať zvierat. Ja si to, pravdupovediac, veľmi neuvedomujem. Texty piesní vznikajú veľmi prirodzene, spievam v nich jednoducho o sebe.“
Maskotom vášho posledného albumu je kojot. Má to byť nejaký symbol?
„Páči sa mi, v mojom živote zastáva jedinečnú úlohu a je vlastne mojím duševným sprievodcom.“
Ako by ste na ceste do duchovného sveta pohli sprevádzať poslucháčov?
„V prvom rade chceme objavovať seba samých a dá sa povedať, že hudba, ktorú tvoríme, skôr sprevádza nás. Ak umenie berieme ako druh komunikácie, potom sa snažíme o rozhovor s naším vnútrom a až vzápätí preniesť ten zážitok na poslucháča.“
S čím teda komunikujete vy vo svojom vnútri?
„Človek sa neustále hľadá, snaží sa oslobodiť od všetkých šumov, zabudnúť na to, čo je nepodstatné a v závere nájsť nejaký svoj úprimný hlas. Je to, samozrejme, dlhá cesta. My sme po predchádzajúcom albume Soundtrack ke konci světa začali riešiť mnoho vecí, ktoré s hudbou nesúviseli, a zrazu sme nemali čas tvoriť. Zobudil nás až blížiaci sa termín nahrávania. Vtedy sme začali experimentovať a ocitli sa v plodnom období. Pesničky vznikli rýchlo.“
Mnoho českých aj slovenských kapiel spieva v angličtine, aby mohli ľahšie preraziť v zahraničí. Vy ste si ponechali texty v rodnej reči. Nelimituje vás to?
„Aj my sme na začiatku spievali po anglicky a chceli sme byť populárnou kapelou. Mali sme svoje hudobné vzory, ktorým sme sa chceli podobať. Potom sme si uvedomili, že hudba má aj iné ciele a že si potrebujeme nájsť svoj vlastný jazyk – s čím súviselo rozhodnutie spievať v češtine. Na druhej strane viem pochopiť, ak niekto používa angličtinu a chce sa presadiť vo svete. Aj my máme nejaké ambície vycestovať, takže nám viacerí promotéri už avizovali, že musíme nahrať niečo v angličtine, aby sme sa mohli prezentovať.“
Kedy ste si uvedomili, že sa vám podarilo vytvoriť si vlastný štýl?
„Už asi počas dokončovania nášho debutového albumu. Pomohlo práve aj to, že sme opustili angličtinu a šli vlastnou cestou. Neustále však na našom štýle pracujeme a snažíme sa z neho vytesať niečo konkrétnejšie.“
Považujete za dôležité, aby každý váš koncert bol niečím jedinečný?
„Samozrejme, považujeme to za veľmi dôležité. Snažíme sa eliminovať riziko, že upadneme do stereotypu. Pred každým vystúpením sa povzbudzujeme, aby sme zahrali náš najlepší koncert. Robíme to nielen pre ľudí, ale aj pre nás samých – aby sme nestratili energiu, motor, ktorý nás ženie. Nechceme, aby naša hudba pôsobila ako z výrobného pásu v továrni.“
V jednej ste ako brigádnik pracovali – na výrobu lega.
„Dokonca som tam potom ešte päť rokov robil záhradníka. Mám rád fyzickú prácu, pri ktorej len vykopem dieru a potom zasadím strom. Okamžite vidím jej výsledok. My by sme vlastne s chalanmi z kapely chceli žiť ako hipisáci, neustále cestovať a robiť muziku. To je náš sen.“
Darí sa vám ho dosiahnuť? Živí vás hudba?
„Postupne sa k tomu ideálu prepracúvame. Žijeme však veľmi skromne a nikto z nás nemá deti. Keby sme ich mali, asi by nás už hranie neuživilo.“
Bojíte sa tej chvíle?
„Nebojím sa, všetci sme veľmi zapálení a baví nás to. Splniť si chlapčenský sen je pre nás dôležitejšie než akékoľvek hádky a nezhody. Aj v momente, keď si najviac lezieme na nervy, aj vtedy si dokážeme spomenúť na náš ideál. Ten je dôležitejší.“
Minulý rok ste vyhrali Anděla v kategórii Objav roka. Zlepšili ste sa odvtedy?
„Keby nie, aby by niečo nebolo v poriadku. Stále sa niekam posúvame, krok za krokom, a pracujeme na sebe. To však nezávisí od cien. Iný rozmer našej hudbe dal napríklad aj náš nový manažér.“
Kde je teda váš konečný cieľ?
„Neustále sa posúva. Teraz túžim po tom, aby sme nahrali nejaký mimoriadne skvelý album, z ktorého by v nás ešte dlho pretrvalo nadšenie. Doteraz nás totiž tá radosť vždy v istom momente opustila. Vždy sme našli niečo, čo by sa dalo zlepšiť. Zo žartu si hovoríme, že kým nezahráme v Carnegie Hall, dovtedy sme náš vrchol nedosiahli.“
