Vojenskí generáli, diplomati aj filmári majú rovnaký morálny kódex, vraví režisér Volker Schlöndorff
Niekedy prídu momenty, keď celý svet závisí od rozhodnutia jedného človeka, hovorí nemecký režisér VOLKER SCHLÖNDORFF. Preslávil sa oscarovým filmom Plechový bubienok a dnes do našich kín prichádza s ďalším príbehom postaveným na morálnej dileme.
V dráme Diplomacia uviedol na scénu dvoch zásadových mužov, nemeckého generála von Choltitza a švédskeho diplomata Raoula Nordlinga – ku koncu druhej svetovej vojny ich dialóg možno rozhodol o tom, že Paríž nevyletel do vzduchu. A Schlöndorff vraví, že vďaka tomu tam aj mohol poskytnúť rozhovor denníku SME.
Dvaja muži vydiskutujú, že nevybuchne Paríž. Nepripomína vám to náhodou film o superhrdinoch?
„Superhrdinoch? A viete, že sa mi to pomenovanie páči? Áno, tento film je o superhrdinoch. Nie je to žiadna dokumentárna dráma, ale fikcia, a v nej je výskyt superhrdinov bežný. Samozrejme, aj nemecký generál von Choltitz, aj švédsky diplomat Nordling existovali. Nemožno však povedať, že by sa v jednej miestnosti rozhodli, že zachránia svet. Hoci, Paríž v podstate svetom je.“
Zdá sa však, že ho zachránia. S touto sugesciou ste sa pohrali dostatočne.
„Veď inak by to nebolo zaujímavé. Historický kontext je vo filme autentický, je v ňom všetko, čo poznáme, domácu úlohu som si splnil. No prečo Paríž nezhorel? Na to je veľmi ťažké odpovedať, to malo viacero vojenských a strategických dôvodov, takže z toho by sa dobrá dráma urobiť nedala. S kolegom scenáristom Cyrilom Gelym sme si teda trochu zafantazírovali, až sme to možno trochu prehnali.“
V čom napríklad?
„Že švédsky konzul bude do generálovej kancelárie prichádzať cez tajné schodisko, to už trochu pripomína comédie du bouleard. Na druhej strane, zatlačiť generála do jamy levovej a vyjednávať s ním, to už je krásna a zmysluplná predstava. To už vám umožňuje vytvoriť superhrdinov – a živých.“
Človeka môže neraz prepadnúť rezignácia, že popri politickej mašinérii nezmôže nič. Prečo veríte v silu jednotlivca?
„Neverím tomu, že dejiny vytvárali jednotlivci, že ich riadili Lennin, Mao Ce Tung, Churchill alebo ktokoľvek iný. Skôr si myslím, že dejiny sa vyvíjali na spôsob darwinizmu, že semtam nastala nejaká malá zmena, mutácia. Lenže aj v modernej spoločnosti občas nastanú také chvíle, keď všetko závisí od rozhodnutia jedného človeka, keď sa od jeho iniciatívy odvíja všetko ostatné.“
Napríklad od švédského konzula?
„Napríklad. Aspoň ja ho tak vidím. Ide si v noci Parížom, cíti jeho ohrozenie a pamätá si, ako zničili Varšavu. Povie si: musím urobiť všetko preto, aby sa to Parížu nestalo, toto je moja úloha, môj biznis. Podporu vlády nemá, práve naopak, ale je mu to srdečne jedno.“
Aj dnešných diplomatov vidíte takých oddaných?
„Tento film som venoval Richardovi Holbrookovi, americkému diplomatovi, je to môj kamarát. Mal rád divadlo, ale dostal sa do politiky, vymenovali ho za veľvyslanca v Berlíne a s Miloševičom vyjednával mierovú dohodu. Veľa mi o tom rozprával, aj o tom napísal knihu, a ja by som ju rád sfilmoval. Bohužiaľ, tento projekt je zatiaľ bez podpory. Čo bolo v Juhoslávii, na to každý kašle.“
Kedy je diplomat dobrým diplomatom?
„Možno, keď robí viac, ako od neho chcú. Teda aspoň mňa fascinujú takí. Robiť viac ako treba, ak si myslíte, že je to správne – to je veľmi dôležitý element v našich činoch. Napokon, to je presne to, čo charakterizuje superhrdinov, nie? V prípade švédskeho diplomata to súviselo s neposlušnosťou, s tým, že neposlúchol svoju vládu. Vlastne ani nemecký generál neposúchol rozkazy nadriadených – a vidíte, spolu zachránili Paríž. Takže môj film je vlastne výzvou na občiansku neposlušnosť. Dvaja neposlušní ľudia sú v ňom superhrdinami.“
Nemecký generál je vo vašom filme ešte zaujímavejšia postava, plná rozporov. Myslíte si, že generáli majú nejaký morálny kódex?
