Enegický dídžej vo svetle monitora aj básnik s citlivým prejavom. Angličan East India Youth nanovo definuje elektronickú hudbu. Práve mu vyšiel album Culture of Volume.
Za prezývkou East India Youth sa skrýva mladý anglický spevák William Doyle, hudobník plný rozporov.
Jeho debutový album sa zaradil do užšieho výberu na prestížnu cenu Mercury, kritici ho zaň vychválili. Predpovedali mu budúcnosť, veď na jeho koncert prišiel aj Brian Eno, jeden z otcov ambientnej hudby.
Na jeho tvorbu East India Youth často odkazuje, tým, ako konceptuálne ku skladbám pristupuje. Ocitá sa na križovatke odlišných polôh, melodických pesničiek a experimentálnej elektroniky. Jeho druhý album Culture of Volume vyšiel pred niekoľkými dňami.
Inšpiratívna chudoba
K elektronickej hudbe ho priviedlo sklamanie – z neúspechu. William Doyle mal vždy veľké ambície, v mladosti pôsobil ako gitarista v kapele Doyle and the Fourfathers. V hitparádach však nikdy výraznejšie neprerazili, naopak, vyčerpalo ich zháňanie financií na ďalšie nahrávky. A tak sa cesty členov kapely rozišli a Doyle odložil gitaru.
Prečo? „Elektronickú hudbu som na rozdiel od rocku mohol tvoriť aj doma, v spálni,“ povedal pre portál The Quietus. Práve jeden z redaktorov tohto magazínu bol Doylovou hudbou taký očarený, že sa preňho rozhodol založiť vlastné vydavateľstvo.
Samota bola pre Doyla inšpiratívna. Ako chlapec z malého mesta sa cítil na kraji Londýna osamelo aj chudobne. „Spoločenský a finančný tlak mi pomohol album vytvoriť,“ povedal pre Guardian.
Časť Londýna, v ktorej žil, sa volá aj Východná India, z toho pochádza jeho pseudonym. Je to prístavná oblasť plná industriálnych budov a zvláštnej architektúry.
Dva svety
Tretie slovo v jeho pseudonyme - Youth - odkazuje na mladosť a byt, v ktorom pri tvorbe debutu žil. S kamarátmi ho nazývali mládežníckym hostelom, často v ňom prespávali. Možno si predstaviť, aké zvuky za oknami počuli – a to sa odráža aj na Doylovom novom albume.
Hluk nočných klubov na ňom zaniká v speve zobúdzajúcich sa obchodov. Pulzujúcu skladbu Entirety strieda melancholický vokál piesne Carousel, a my si pri tom môžeme predstaviť agresívnu jazdu ulicami plnými neónových reklám a potom zas bezdomovca, ktorý osamelo spí na lavičke medzi stromami.
Je v tom niečo zázračné, keď si uvedomíme, že tieto oddelené svety môžu existovať na rovnakom mieste – v modernom veľkomeste. Doylova hudba tento kontrast dokonale vystihuje a síce môže pôsobiť temne, skrýva v sebe aj mnoho energie.
Jeho texty zasa často opisujú uväznenie či dusenie. Môžeme sa tak cítiť aj v modernom veľkomeste – z jednej strany bzučia počítače, z druhej vrčia autá. Za bariérou strojov, umelej hmoty a kovu sa však skrýva zraniteľné ľudské jadro a jeho úzkosti.
Čo bude nasledovať?
Niektorí ocenia skôr jeho zvukové experimenty poskladané do podmanivých rytmov, iných zas očaria zasnívané melódie. Nie je vlastne jasné, koho chce East India Youth osloviť. Možno je jeho cieľom neustále prekvapovať. Ak áno, darí sa mu to dokonale. Poslucháč vlastne nemá šancu odhadnúť, aká skladba bude nasledovať.
Rýchle zmeny náladami občas pôsobia násilne, akoby boli zlepené z albumov dvoch rôznych umelcov: energického dídžeja v mihotavom svetle monitora a smutného básnika s precíteným prejavom. Keby sa tí dvaja stretli v krčme, asi by si vôbec nerozumeli – preto je výnimočné nájsť ich v jednej osobnosti.
