Laco Teren: Danubiane som povedal veľké áno

Známy a obľúbený výtvarník vystavuje v galérii, ktorú mnohí kritizovali. Dostal v nej priestor vedľa Jana Švankmajera.

Laco Teren (1960) – jeden z kmeňových autorov maliarskej generácie 80. rokov. Jeho diela sú zastúpené v mnohých štátnych aj súkromných zbierkach. Desať rokov pracoval v Nadácii Tranzit na podporu súčasného umenia. Žije a tvorí v Bratislave.(Zdroj: Richard Köhler)

Pred niekoľkými desiatkami rokov ešte prenikala z mora do našich dunajských vôd obrovská jeseterovitá ryba vyza. Vidieť ju bol zážitok na celý život. Dnes môžeme len spomínať, že také čosi vôbec mohlo byť. Alebo skúsiť alternatívu – výstavu v galérii Danubiana. Volá sa Veľká ryba a je tak trošku aj kabinetom kuriozít. O vzťahoch vedcov, prírody, malieb a galerijných priestorov rozpráva jej autor LACO TEREN.

Na vašej vernisáži riaditeľ Danubiany Vincent Polakovič pozdravil ministra so slovami, že dúfa, že odteraz bude všetko dobre fungovať. Neprekážalo vám to?
„Pravdupovediac, nevšimol som si to. No som rád, že tam pán minister bol. Napokon, galéria teraz spadá pod ministerstvo kultúry. Bodaj by sa objavoval na kultúrnych akciách aj častejšie.“
Súkromná Danubiana sa najprv skloňovala v súvislosti s Kunsthalle, potom získala od štátu milióny na rekonštrukciu. Za to ju štát získa aj s budovanou stálou zbierkou, obohatenou o moderné slovenské umenie. Viacerí umelci kritizovali, že sa tak stalo bez diskusie. Ako to vidíte vy?
„Sledoval som ich len z diaľky a niektorým veciam som nerozumel. Kunsthalle by som z Danubiany tiež nechcel. Hádky o peniaze sú nepríjemné a len čo do niečoho vstúpi štát, každý má pocit, že by k tomu mal niečo povedať. To je v poriadku, ale preventívne by som radil – aj sebe samému – pozerať sa na vec pozitívne. Myslieť si, že peniaze, ktoré získala Danubiana, mali ísť na niečo iné, je kontraproduktívne. Treba si otvoriť hubu, ale nie na tých, čo tie peniaze dostali, ale na tých, čo ich rozdávajú. “
Závisť je bežným ľudským prejavom.
„Ale je aj obrazom duševnej malosti krajiny. Oni dostali? Nezávidíme, ale aj my chceme. A ideme do toho! Viem, že je to hrozne ťažké, robil som desať rokov v súkromnej nadácii a takisto sme bojovali s týmto pocitom. A keď niekto Vincovi Polakovičovi povie, že nie je úplne v poriadku, čo tu robí, tak na to je najlepšia odpoveď – vidíš tamten druhý polostrov? Je voľný, ideš. Zároveň si myslím to, čo už dávno povedal sochár Jozef Jankovič: kultúra je štátotvorná a musí byť podporovaná, počnúc najmenšími umeleckými školami či knižnicami. Závisí od toho naše zdravie a vzdelanie. Zlepšuje sa to len pomaly, stále žije hlúpa fáma, ktorá vznikla v roku 1989, že kultúra si musí na seba zarobiť.“

sm-0422-014f-ryba5.rw---kopia_res.jpg


Čo hovoríte na novú zbierku moderného umenia Danubiany po rekonštrukcii?
„Má všetky atribúty zbierky. Okrem tej novej je tam aj staršia súkromná zbierka holandského majiteľa galérie Gerarda Meulensteena. Obsahuje viacero diel, ktoré mi nič nehovoria, ale napríklad aj nádherné obrazy Carla Appela. Ak by som mal galériu niekomu odporučiť, tak určite stačí meno tohto významného svetového maliara.“
Vaša výstava v Danubiane sa voľne prepojila s dielom českého výtvarníka Jana Švankmajera, ktorý tam teraz vystavuje. Ako sa to vyvinulo?
„Keď sa otvorila nová prístavba galérie Danubiana, zavolal mi Vincent Polakovič a opýtal sa ma, či som ochotný zapožičať do ich nových zbierok moderného umenia niektoré svoje dielo. Súhlasil som. Potom sa spolupráca rozvinula a dohodli sme sa na samostatnej výstave.“
Neváhali ste?
„Svoj obraz som zapožičal z princípu. Som človek kritický na súčasnú architektúru. Milujem ju a nemám rád, keď sa stavajú okolo nás hrôzy. A tých sa teda stavia veľmi veľa. Keď som prišiel do galérie po jej rekonštrukcii a videl som, ako citlivo prepojili budovu s vodou a úžasným okolím, bolo mi jasné, že nemám čo riešiť. Z priestoru, ktorý bol predtým takpovediac zaujímavý, je teraz nádherné, očarujúce miesto, hodné podpory. Oceňujem, ako sa mu ľudia odovzdali. Takže, keď som vzápätí dostal ponuku vystavovať samostatne, dokonca paralelne s Janom Švankmajerom, tak som povedal veľké áno. A začal som vymýšľať názov výstavy.“
Nazvali ste ju Veľká ryba, tak sa volá aj jeden z vašich obrazov. Vznikol pri tejto príležitosti?
„Už dávno som túžil namaľovať veľkú vyzu, úžasnú obrovskú rybu, ktorá ešte nedávno žila aj v dunajských vodách. Ibaže, pravdupovediac, na to, aby bola vyza naozaj veľká, som chcel aj veľký obraz. A robiť ho len tak pre seba, v tom chýba oportunistický rozmer. Ten sa s galériou objavil a ja som hneď videl, na ktorom mieste by mohol visieť. Okrem toho sme urobili pomerne široký výber z ďalších mojich vecí. Viaceré z nich boli vystavené pred dvoma rokmi v bratislavskej Soge alebo vlani v Dolnom Kubíne, kde to mám veľmi rád. No v súčasnej kombinácii a v tomto rozsahu sú mnohé vystavené po prvýkrát.“

sm-0422-014f-ryba1.rw---kopia_res.jpg


Čo vás spája s Janom Švankmajerom?
„Patrí k mojim láskam z detstva, výstavu som mu dokonca venoval. Je to človek, ktorého si nesmierne vážim, je pre mňa pokladom, mal by byť doslova zákonom chránený! V 20. storočí za socializmu to v našej krajine naozaj nemal ľahké, robili mu peklo zo života. Napriek tomu si udržal nezdolnú vášeň a túžbu vytvárať svoje fantastické veci. Keď som si teraz pozrel jeho diela, ostal som opäť fascinovaný očami dieťaťa. Jeho spôsob imaginácie a prejav surrealizmu je oblažujúci. Tento druh infantilnosti – ako on sám svoje diela ironizoval – milujem.“
Zistili ste, čím ste preňho vy?
„Milé bolo, že sme sa chytili na jednej téme. Vďaka nej sme zistili, že našou spoločnou láskou je Albertus Seba, holandský lekárnik zo 17. storočia, ktorý zostavil jednu z najkrajších kníh toho, čomu hovoríme kabinet kuriozít. Mal v Amsterdame lekáreň a dlhodobú dohodu s námorníkmi v prístave, že mu budú nosiť rôzne zaujímavé prírodné predmety a výtvory od geológie až po botaniku – rastliny, kamene, kostry, lebky, zvieratá. Odkupoval ich od nich a zostavil v tých časoch najväčšiu rudolfínsku zbierku. Kabinet kuriozít, to bol vlastne predchodca prírodovedeckých múzeí. Kúpil som si jeho knihu a citoval som ho na troch obrazoch.“

sm-0422-014f-ryba2.rw---kopia_res.jpg


A Jan Švankmajer ho na vašich obrazoch našiel?
„Pristavil sa pri jednom obraze a vraví: Vidím, že máte rád Alberta Sebu. Prikývol som a v prvej chvíli som si súvislosti ani nespojil, išlo o jeden môj starší obraz s leňochodom. Vzápätí mi to docvaklo a rád som sa priznal. Čo sa týka vedeckých a botanických kresieb, s obrovskou chuťou „kradnem“. Zaujímajú ma odjakživa, sú predchodcami modernej kresby. Jan Švankmajer ich má v malíčku a veľa v súvislosti s nimi aj cestoval. Mám to všetko spojené s detským snívaním. Otvorím si knihu, vleziem do obrázku a už sa aj plavím niekde v Tichomorí.“
Kde ste prišli k tejto vedeckej láske?
„Asi to súvisí s knižnicou môjho starého otca. Mal v nej vraj schovanú kompletnú kolekciu lexikónov. Bohužiaľ, nezažil som ho a mnohé z jeho kníh zrejme skončili v antikvariáte, no niektoré som ako dieťa predsa len v našej knižnici našiel. Hodiny som si v nich listoval a obdivoval nádherné obrázky. Neskôr som sa s témou vedeckých kresieb začal hrať. Je daná, ešte k tomu elegantne, môžem sa jej voľne dotýkať.“

sm-0422-014f-ryba3.rw---kopia_res.jpg


Danubiana je aj krásne výletné miesto pri Dunaji. Máte k nemu silný vzťah?
„Mám silný vzťah k Dunaju. Pri ňom som vyrastal, pamätám si ho ešte pred výstavbou priehrady v Gabčíkove. Každú sezónu sa vylial inak. S otcom sme chodievali na rybačky, plavili sme sa pramicou po mŕtvych ramenách, pomedzi zaliate lužné lesy, stromy nad nami vytvárali tunel, cítil som sa ako v Amazónii. A potom sme z neho vyšli a otvorilo sa obrovské jazero, v strede neho biely ostrov ako veľryba. A do čereňa sme chytili šťuku alebo zubáča... Keď som si ešte k tomu predstavil, ako v rieke kedysi plávali osemmetrové rybiská a brázdili ju piráti, bolo to dokonalé dobrodružstvo. Po rokoch sme takto muškárili s kamarátmi aj na Váhu, Hrone, Morave, Ipli. Rieky mám prosto rád. Dunaj však uvádzam ako mierku našej krajiny. Je to obrovská, magická rieka. Pri nej si vždy spomeniem na Juraja Špitzera, vášnivého vodáka. Keď zomieral na rakovinu, povedal – všetko je uzavreté, nebude mi za ničím ľúto... Len za tou striebristou sieťou pavučín, ktorá sa vždy na jeseň vytvorí nad rannou dunajskou vodou, hustou ako ortuť, za tou mi ľúto bude.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  6. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  7. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  10. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 372
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 847
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 730
  4. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 979
  5. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 962
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 674
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 136
  8. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 4 017
  9. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 677
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 333

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.

KOMENTÁRE

Sulíka nahnevali ruské noviny, zastal sa Únie

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

Neprehliadnite tiež

Vieme milovať, keď nevieme, kedy toto slovo môžeme použiť?

Člen skupiny Osamelých bežcov Ivan Štrpka hovorí, že sme sa dostali do slovného smogu.

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop