Biografie môžu byť mimoriadne nudným čítaním – no nie je to prípad knižnej exkurzie do života Vincenta van Gogha.
Holandská umelkyňa Barbara Stok ho totiž spracovala do formy komiksových dialógov a obrázkov. V češtine to vydala Mladá fronta.
Na malom priestore Stoková uveriteľne ľahko predstavila van Goghovu zložitú osobnosť a náročný úsek jeho života.
Z obdobia, keď sa Vincent práve sťahoval do nádherného francúzskeho kraja Provensálska plného zlatistých polí a kvetinových záhonov. Z obdobia, keď túžil založiť pre seba a svojich kamarátov dom umelcov, kde by mohli slobodne tvoriť.
Všetci sme rovnakí
V tej túžbe ho podporoval brat Théo, bohatý obchodník s umením. Vincent sa topil v práci, bol činorodý človek, celé dni trávil pozorovaním prírody a jej snových farieb.
O tom, aký energický bol, vypovedá napríklad aj to, že len v priebehu desiatich rokov vytvoril vyše dvetisíc plátien.
Aj keď bola práca preňho potešením a oázou pokoja, čoskoro ho začali jeho túžby pohlcovať. Prepadal sa do šialenstva, ktoré sa končí známou historkou: odrezal si ucho a skončil na klinike pre bláznov.
Stokovej príbeh však nerozoberá depresívnu tému mentálnych chorôb, zaujíma ju skôr to, ako van Gogh dokázal znovu nájsť zmysel svojej existencie. Naznačuje, že aj chorý a nešťastný človek si dokáže nájsť svoj kúsok radosti pod slnkom.
„Všetci sme smrteľní a náchylní k rôznym chorobám, je teda spravodlivé, že z toho aj ja dostávam podiel,“ zamýšľa sa Vincent v komikse.
Niekoľko čiar a bodky
Kým sa Stoková pustila do tvorby komiksu, prešla namáhavou rešeršou. Väčšinu deja postavila na maliarových listoch bratovi: „Nechcem mu klásť do úst slová, ktoré by nikdy nepovedal,“ povedala pre denník Observer. Jej komiks vznikol na objednávku van Goghovho múzea v Amsterdame, ktoré má najväčšiu zbierku jeho diel.
Zaplatili jej aj pobyt vo francúzskom Arles a Saint-Rémy, kde van Gogh tvoril až do smrti, aby lepšie pochopila, čo ho tam tak priťahovalo.
Prostredie zohráva v jej príbehu veľkú úlohu, tak ako boli slnečnice a obilné lány silnou inšpiráciou pre slávneho maliara. Postavičky nakreslila jednoducho, stačilo jej na to pár hrubých čiar, bodky namiesto očí a vkusne skombinované farebné plochy.
Nepôsobí gýčovo ani amatérsky, veď Stoková má s tvorbou komiksov dlhoročné skúsenosti. Keď napríklad koncertovala ako bubeníčka v punkovej kapele, svoje zážitky publikovala vo forme krátkych kreslených scénok.
Aj Vincent obsahuje mnoho vtipných pasáží, kde sa dostáva do konfliktu umelcova čudácka povaha a nepochopenie okolia. Pochopenie zrejme nachádzal len v spoločnosti stojana, štetca a francúzskych nížin.
Do sveta ľudí ho vracala korešpondencia s bratom. Tomu raz napísal: „Dúfam, že pre teba rodina bude tým, čím je pre mňa príroda. Keď vonku v krajine maľujem, cítim putá, ktoré nás všetkých spájajú.“
