Dvojnásobný laureát Ceny Alfreda Radoka, český herec David Prachař. FOTO - ČTK
režiséri skladajú komplimenty a zverujú im veľké úlohy - tou poslednou je zatiaľ Rostandov búrlivák Cyrano v pražskom Národnom divadle, snáď najúspešnejšie divadelné predstavenie tejto sezóny. DAVID PRACHAŘ (1959), nositeľ dvoch cien Alfreda Radoka, sa tak stal členom tamojšej činohry. Koncom januára by so slovenským režisérom Silvestrom Lavríkom mal začať skúšať inscenáciu Krvavé křtiny čili Drahomíra a její synové, kde mu je určená rola Václava.
Nemali ste strach z Národného divadla?
„Nie, mojou prácou je naučiť sa text, zahrať svoju úlohu a snažiť sa o čo najväčšiu komunikáciu s ľuďmi, s ktorými mám hrať, pretože keď sa človek k svojmu okoliu chová neprístupne, chová sa tak aj to okolie k nemu. Divadlo je spoločenská činnosť.“
O pražskom Národnom divadle sa hovorí, že je pohrebiskom talentovaných hercov, že dlho nedostanú dobrú úlohu. Nebojíte sa toho?
„Tým sa netrápim. Nemusím sa napríklad triasť, či ma niekde niekto obsadí, aby som vôbec mal za čo žiť. Mám stály angažmán a to mi vyhovuje. A potom, množstvo snov si plním v rámci hosťovaní. Ale až budem mať pocit, že sa niekde zakopávam, potom je načase odísť.“
Stavrogin z Dostojevského, Macbeth, Hamlet, Faust. Zahrali ste si úlohy, o ktorých mnoho hercov iba sníva. Aké miesto má v tejto hviezdnej zostave Cyrano?
„Každá z tých úloh mala svoju genézu. Rád si spomínam na Hamleta: skúšali sme v drsných podmienkach, v strašnej zime. Po strastiplných peripetiách bola premiéra a predstavenie sa po čase prenieslo do Divadla komédie. A mali sme zrazu divadlo, bola to doba nabitá energiou. Faustom sa moje obdobie v Divadle komédie skončilo. A Cyranom som začal v Národnom divadle. Nikdy som nehral na takom obrovskom javisku, bola to nová skúsenosť. Podľa mňa je Cyrano porovnateľný s operou, veľké plátno.“
Diváci aj herci Cyrana väčšinou milujú. Ale vás tento typ hier - romantických rytierov - veľmi nepriťahuje. Je to tak?
„To je pravda. Pokiaľ ma na Rostandovej hre niečo vzrušuje, tak je to Vrchlického preklad, ktorý vraj predbehne v mnohých pasážach aj originál. Tá hra má u nás takmer silnejšiu tradíciu než vo Francúzsku. Trebárs je to tým, že nám chýba fanfarónstvo. Možno preto ľudia Cyrana vyhľadávajú: vidia vzrušujúci svet, ktorý ich fascinuje, ale pritom je nášmu naturelu úplne cudzí.“
Kritika sa zhodla, že váš Cyrano fanfarónom práve nie je. Pôsobí skôr ako osamotený introvert, súhlasíte s tým?
„Ja dar fanfarónstva nemám. Cyrano je podľa mňa smutná postava. Ľudia, ktorí sú v centre pozornosti, bývajú často veľmi osamotení. Myslím si napríklad, že Václav Havel mal pred svojím prezidentovaním viac priateľov než dnes. Bol spoločenskejší, slobodnejší. Sláva so sebou prináša osamelosť. A to je aj Cyranov prípad.“
Čo môže dnes Cyrano ponúknuť okrem romantiky?
„Neviem. Ak je človek k tejto hre pokorný, tak zažiari práve krása jej jazyka. A to je veľmi dôležité práve dnes, keď hovorovosť prechádza šialenou devalváciou. Z každého rádia sa na vás valí úplne zmrzačená reč.“
A Faust?
„Dúfam, že práve s Faustom sa dostane tento rok konečne na festival do Edinburghu. Veľmi sa na naň teším. Na Faustovi som mal najradšej, že sa hral v podzemnej sále kdesi na pražskom Vyšehrade.“
Prečo?
„Ten priestor bol úžasne magický.“
A čo Pražský hrad, kde ste v lete na Letných shakespearovských slávnostiach po boku Jana Třísku účinkovali v Kráľovi Learovi s postavou šaša?
„Myslím, že nádvorie nie je pre divadlo to pravé.“
Čo pre vás vlastne znamená divadlo?
„Je to vybočenie zo stereotypu. Život býva banálny a divadlo to všetko kompenzuje.“
Baví vás vždy a všade?
„Samozrejme, niekedy skúšky otravujú a tiež sa mi často nechce na javisko. Ale stále mám na mysli vetu, ktorú ma naučil môj profesor na DAMU: Rozdiel medzi ochotníkom a profesionálom je v tom, že ochotník hrá, pretože sa mu chce, a profesionál preto, že musí.“
Autor: Tomáš Karger
