Teraz pripravujú novinku s významným bubeníkom a niekdajším partnerom Ivy Bittovej Pavlom Fajtom. Lídrom skupiny je raper ONDŘEJ ANDĚRA, ten tvrdí, že ho hiphop úplne pohltil.
Bol o hiphop záujem, ked ste s ním v deväťdesiatych rokoch začínali?
„Na začiatku by som vedel na prstoch ruky spočítať ľudí, čo sa oň zaujímali. Až postupne pribúdali, jeden priniesol druhého a vznikali roztrúsené skupiny. Napríklad vďaka tým, čo sa zaujímali o grunge, spoznali na undergroundovej scéne aj hiphop. Po revolúcii celá hudobná scéna vykvitla, bolo možné takmer čokoľvek.“
Čím to zaujalo vás?
„Človek zrazu niečo spozná a okamžite ho to pohltí – videl som ten tanec, počul jeho rytmus – nečakane ma to fascinovalo.“
V roku 2000 ste zanikli a o šesť rokov ste vydali debut. Prečo ste sa k hudbe vrátili?
„Investovali sme do toho veľa energie a zistili sme, že to v nás zostalo ako neuzavretá kapitola, nedokončený príbeh. Kým sme album nevydali, bolo to v nás ako diera. Neskôr sme si už od seba trochu oddýchli, takže sme to mohli skúsiť znovu. Opäť sme v sebe našli nadšenie, mohli sme už viac pracovať s elektronickými prvkami.“
Dostali ste vtedy aj ponuku od veľkého vydavateľstva. No odmietli ste ju.
„V tom čase sa z mnohých undergroundových hudobníkov stali producenti pre veľké nahrávacie spoločnosti. Ponuka prišla po jednom koncerte a najprv sme súhlasili – dokonca sme časť materiálu aj nahrali v štúdiu Davida Kollera. Oni však chceli našu hudbu meniť – jednu pasáž vyhodiť, z ďalšej urobiť refrén, dokonca našu speváčku prerobiť do štýlu erotických mládežníckych hviezdičiek. V tom momente sme dohodu zrušili. To boli vlastne rovnakí producenti, čo neskôr vydali Lunetic.“
Keď televízie odmietali hrať vaše klipy, hovorili ste, že ste na privysokej umeleckej úrovni, aby to mohli oceniť. Nie je tá úroveň privysoká aj pre bežného poslucháča?
„U nás kedysi vysielalo len Óčko, a keď si to niekedy zapnete, zistíte, že tam vysielajú hudbu k umývaniu riadu – pre mňa hudobný odpad. Niektoré programy nás vysielať chceli.“
Je rivalita medzi českými hiphopermi?
„Netýka sa nás to, keďže sa tam pohybujeme iba okrajovo a v istom čase som to prestal sledovať. Hiphop sám osebe však motivuje na rivalitu, ako napríklad počas slovných súbojov.“
Vaša skratka znamená My chceme slová - We Want Words. V dnešnom internetovom období však tá skratka znamená už niečo iné, aj preto je ťažké si vás vyhľadať cez Google.
„Práve preto sme k nemu začali teraz pripájať slovo Neurobeat – podľa názvu nášho prvého albumu – aby ste nás mohli lepšie vyhľadať. To WWW nás však fascinuje aj tvarom, je to taká zubatá vlnovka vlastne.“
Texty vám píše výtvarník Lubomír Typlt. Je ťažké interpretovať pocity niekoho iného?
„Poznáme sa tak dlho, že to ťažké nie je. Práveže sa v tých textoch necítime sami. Naše texty v mnohom reagujú aj na medziľudské, sociálne vzťahy, ale používame k tomu vlastné obrazy. Keď niečo kritizujeme, tak sa vlastne dotýkame špiny a do kontaktu s ňou prichádzať nechceme. Hudba by mala byť skôr nábojom, než pošpinená – to je naša cesta.“
Váš posledný album vyšiel pred dvomi rokmi. Kedy môžeme očakávať pokračovanie?
„Postupne sa to odohráva, nechceme sa však unáhliť. Nové pesničky máme načrtnuté, už si musíme len trochu dať nôž na krk. Ako hosťa sme privítali aj Pavla Fajta, ten našej hudbe priniesol nový rozmer. Ako keď hráte vo vzduchu a zrazu sa tam objavia triesky. Jeho práca s rytmom je tiež veľmi inšpirujúca, vraciam sa vďaka nemu k počiatkom našej tvorby, keď bol hiphop zložený len z rytmu a slov a kým sme nezačali používať elektroniku.“
Vy ste herec, režisér, básnik, raper, výtvarník, multimediálny umelec. S čím sa stotožňujete najviac? Kto vlastne ste?
„To sa mení každý deň – ale nechcem to prezrádzať. Možno o dva roky už vôbec nebudem robiť hudbu – dôležité je odovzdávať druhým energiu a kúsok z nej dostávať naspäť. Pre mňa je najzaujímavejšie práve hľadanie odpovede na túto otázku, byť slobodný a neopakovať sa pri tom.“
