Vo Francúzsku z toho bola udalosť. Vtipnú a kurióznu ódu na literatúru napísal spisovateľ, o ktorom nikto nepočul. Hrdinom jeho knihy Čitateľ z vlaku 6:27 je muž, ktorý iné knihy ničí.
Mladý Parížan Ardlo Buret každé ráno krátko pred pol siedmou nastúpi do vlaku a číta spolucestujúcim úryvky – v skutočnosti sú to útržky – z rôznych kníh. Cesta trvá dvadsať minút a úryvky spolu nijako nesúvisia.
Ardlova cesta každé ráno od pondelka do piatka vedie do STERNu, Spoločnosti pre techniku, ekológiu a recykláciu nadbytkov. Pozdraví sa s vrátnikom, statočným mužom, ktorý hovorí len v alexandrínoch a uznáva jedinú pravdu: neexistuje dôvod, prečo by človek nemal dočítať rozčítanú vetu a podľa toho sa aj správa. Vrátnica je skôr čitárňou a každý, kto ňou prejde, musí si vypočuť pár pochabých veršíkov.
Kto obsluhuje vypínač
Takto to vyzerá vo svete francúzskeho spisovateľa Jea〜na-Paula Didierlaurenta. Aj keď sme o ňom doteraz nepočuli, jeho kniha Čitateľ z vlaku 6:27 mala doma mimoriadny úspech. Dnes je už preložená aj do slovenčiny.
Ardlo spraví pár krokov a stojí pred svojím ozrutným pracovným strojom. Je to nemecká drvička, ničička Zerstor 500, vážiaca takmer jedenásť ton, vyrobená v dielňach Krafft GmbH v roku 1986 v južnom Porúrí. Toto obludné monštrum uvádza do chodu päťsto kladív vo veľkosti ľudskej päste a šesťsto nerezových nožov. Dvadsať dýz po oboch stranách chrlí pod tlakom tristo barov vodu, ohriatu na stodvadsať stupňov Celzia.
Cieľom ničenia sú knihy, kamióny ich vozia priamo k pažeráku tejto „svinskej spracovateľskej jednotky“, nazývanej Vec. Do chodu ju môže uviesť jedine on, Ardlo Buret. Mnohí ho prezývajú Bulo Retard, iní komolia jeho priezvisko na Baret a tak podobne.
Prečo nie je vychytený?
Čitateľovi sa Čitateľ z vlaku o 6:27 bude páčiť. Didierlaurent bez problémov sleduje prvotný nápad a nevyhrocuje epizódky do nereálnych absurdít. Zdá sa nám nepochopiteľné, že o Didierlaurentovi nepočujeme zo všetkých strán ako o iných vychytených autoroch.
Trochu možno pripomína Johna Kennedyho Toola s jeho fenomenálnou knihou Sprisahanie hlupákov. Niektorí ho zas prirovnávajú k Jonasovi Jonassonovi, autorovi Storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol. No Didierland je iba jeden. Má sympatické ťahy a maniere. Nenúti nás, aby sme sa do jeho postáv zamilovali. Učinil ich nudnými a trápnymi, no nechce, aby sme sa nudili a trápili za jeho hrdinov.
Záleží mu jedine na tom, aby sme sa od začiatku do konca bavili na tom, ako dobre je knižka napísaná.
A prekladateľovi záležalo na tom, ako bude kniha preložená. Alexander Halvoník tu i tam vytiahol slová, o ktorých sme netušili, že v spisovnej slovenčine existujú alebo sme ich iba zabudli používať.
Nie je to vyložená lož
Každé ráno Ardlo Buret vyslobodzuje z ničičky kníh pot〜kany. A večer potom, čo zomelie kamióny husto potlačených stránok na kašu, vlezie do stroja a pozberá z nožov vždy niekoľko „živých koží“, ktoré nejakým zázrakom Vec nezošrotovala. Vloží stránky medzi pijaky, aby obschli a vyrovnali sa, a ďalšie ráno ich cestou do práce nahlas číta cestujúcim. Raz zachráni stránku s opisom zabíjania králikov, raz stránku z pornopoviedky, ktorú omylom nechá prečítať vyslúženej učiteľke v sobotu pred nastúpeným domovom dôchodcov.
Didierlaurent nevysvetľuje, aké knižky sa ničia (všetky), prečo sa ničia (robí sa z nich papierovina na ďalšie knihy). Napriek tomu, že v jeho knižke nechýbajú čierny humor a pitoreskné postavičky, nezachádza priďaleko. Má cit pre mieru a čitateľa neuráža - hoci nejaké príležitosti na to naznačil - a mohol by si dovoliť zájsť oveľa ďalej ako mnohí satirici. Osvedčil svoj cit pre zachytenie veľkej relativity maličkostí.
Aj keď tvrdí, že Ardlo každý štvrtok do telefónu klame mame, že pracuje vo vydavateľstve, v konečnom dôsledku možno ani nehovorí vyloženú lož.
Jedného rána Ardlo nájde vo vlaku USB kľúč, na ktorom sú nahrané písačky akejsi Julie. Je z nich jasné, že Julia má šarm a bystré oko, a hoci pracuje ako hajzeldáma, jej skutočnou aktivitou je literárna tvorba. Samozrejme, má dobre spočítaných všetkých 14 717 kachličiek na svojich verejných záchodkoch a napozorovaných všetkých štamgastov, čo k nej chodia na potrebu.
Na chvíľu to krásne zachrániť
Metafora zmaru a ničenia knižnej kultúry pre fungovanie a ďalšiu existenciu knižnej kultúry je zrejmá. Autor knihy miluje a chtiac-nechtiac nás uvedie do situácie, v ktorej sa budeme len prizerať, ako v pažeráku Veci miznú celé kamióny bez rozdielu, či ide o tlačoviny plytké, alebo bestsellery ovenčené prestížnymi cenami.
Popritom nám nenápadne približuje svoj vkus a predstavuje skvostné svetové literárne diela v okamihu, keď sa dostávajú do rúk exotov, túžiacich niečo krásne a cenné na okamih zachrániť, nech už sú ich pohnútky akékoľvek. Je to svet reálny a zvrchovane súčasný.
Ešte predtým, než túto knižku odložíme, nadobudneme istotu, že dobrá kniha túto šialenú éru prežije. Prežije aj svojich autorov, čitateľov aj ničiteľov. Čitateľ z vlaku o 6:27 od Jeana-Paula Didierlaurenta je jednou z tých, ktoré pretrvajú.
