Z generácie, ktorá mala najväčšie predpoklady na úspech, sa stala stratená. Dnes z nej zostali len filmoví hrdinovia, niektorých prípadoch, bohužiaľ, groteskní.
Hugo vzrušene volá Brauliovi: Zapni si telku! Prepni rýchlo na reláciu Španieli vo svete!
Obaja potom pozerajú na svojho emigrovaného rodáka, ako z Alexanderplatz pomenúva svoje skúsenosti z Berlína: „Prišiel som sem za lepším jedlom a počasím. Žartujem, samozrejme. Španielsko dnes nemá prácu, Španielsko nemá peniaze, Španielsko nemá budúcnosť. Preto somteda tu. Za týždeň zarobím toľko, koľko doma za mesiac.“
Hugo a Braulio sú hrdinami komédie Strácame sever a práve pochopili, že od osudu vysoko kvalifikovaných, ale nezamestnaných ich asi zachráni len jedno: odísť. Sú hrdinami filmu, ktorý sa túto jar podujal vniesť trochu romantiky do depresívnych domácich pomerov.
Stratená generácia
Najprv treba povedať, že aj španielska kinematografia je trochu v kríze. Obmedzili sa možnosti producentov, obmedzili sa možnosti distribútorov, ich filmy trochu ustúpili z pozícií na veľkých svetových festivaloch a napríklad v Cannes tento rok žiadny španielsky film o Zlatú palmu súťažiť nebude.
V programe festivalu je iba film Fernanda Leóna Perfektný deň. Hoci v ňom hrá Benicio del Toro, zaradili ho len do vedľajšej sekcie.
S komédiou Strácame sever by tiež nikde nezažiarili. No nemožno ani povedať, že by tento film bol mimo reality alebo že by sa netrafil do toho, o čom dnes Španieli rozprávajú. „Hoci je jeho príbeh bláznivý a humor nevydarený, hlboko pod povrchom má v sebe niečo vážne a dôležité,“ hovorí napríklad fotografka Ana Rivero z Barcelony.
Má tridsať a v komédii videla obraz svojej generácie. Tej, ktorú ešte pred pár rokmi volali najlepšie pripravenou generáciou. A tej, o ktorej dnes hovoria, že je stratená.
Kde sú tie časy? V Čile
Štúdium, aj v zahraničí, sa pred rokmi stalo pre mnohých prístupnejším, s počtom absolventom rástol aj počet ich diplomov – a tak sa zdalo, že „vo svetovej ekonomike budú hrať ligu majstrov“. No prišla kríza a dnes sú mladé mozgy nezamestnané. Vo veku do dvadsaťpäť rokov je ich päťdesiat percent, vravia posledné štatistiky. Za komédiou Strácame sever sa skrýva aj veľké číslo z emigračných štatistík.
Za pol roka stihne Španielsko opustiť takme tridsaťtisíc ľudí. Čo čo je s nimi potom? Ak by sme mali veriť filmárom, namiesto práce nájdu skôr trápny súcit. Nemci tým bláznivým mladíkom, čo nevedia ich reč, hádžu mince ako rozkošným, ale otravným psom.
Fotografka Rivero však má i iné skúsenosti. Často pracuje v Čile a vie, že Španieli okrem Británie a Nemecka vyhľadávajú aj Južnú Ameriku.
„Tam je ešte taký pracovný rytmus, o aký sme už my prišli,“ hovorí. „Napríklad, v reštaurácii tam pracuje dvakrát toľko ľudí ako u nás, a keď príde nejaký zákazník, len veľmi pomaly sa unúvajú k jeho stolu. Ale aj ich to o niekoľko rokov asi dobehne.“
Dôchodcovia sú zvedaví
Pred trinástimi rokmi nakrútil Fernando León výborný film Pondelky na slnku, na premiére v Sundance mu diváci tlieskali postojačky. Javier Bardem v ňom hrá jedného z partie kamarátov, ktorým pomaly ťahá na päťdesiatku alebo ju už majú – a psychicky sa vyrovnávajú s tým, že sú nezamestnaní.
Tomuto jemnému humoru sa komédia Strácame sever nemôže ani priblížiť a je jasné, že ju nakrútili ako hit pre mladých. No zaujímavé je, že v kine na nej sedia najmä dôchodcovia. Možno preto, že v nej jeden taký – emigrant ešte z éry Franca – sám vystupuje. Mladých hrdinov upozorňuje na to, že oni vôbec netušia, čo je to emigrácia z nevyhnutnosti, nech sa nesťažujú na osud a radšej nech si dávajú pozor, aby sa minulosť neopakovala.
Poučiť sa, to je však veľmi ťažké. Komédia Strácame sever to sama dokazuje. Jej zámer bol rozhodne dobrý, keď sa však spočíta, koľko (aj) netalentovaných ľudí vďaka nej dostalo prácu, opäť z toho vyj〜dú len vyhodené peniaze.
