Dežo Ursiny bol jedným z najoriginálnejších zjavov československého bigbítu. Album Do tla bol prvý z tých, čo nahral po páde železnej opony, ale aj po tom, ako vážne ochorel. Spolupracoval na ňom s dlhoročným kolegom a priateľom, básnikom Ivanom Štrpkom. Ako vznikala ich hudba v pre nich komplikovanom období?
Rok 1989 bol okrem pádu železnej opony určujúci v jednej neúprosnej, zásadnej a osobnej veci: uznávanému artrockerovi Dežovi Ursinymu lekári diagnostikovali rakovinu jazyka. Nová realita v ňom musela vyvolať nepredstaviteľnú zmes pocitov. Introvertný bohém so silným egom prežil svoje búrlivé roky v uvoľnených šesťdesiatych aj sivých sedemdesiatych rokoch. V hudobnej brandži ho uznávali, no považovali ho za zvláštneho človeka. Ako tvrdohlavý patrón utkvelých predstáv o živote a chode sveta býval v zajatí svojej mladíckej pýchy vraj často neznesiteľný. Zároveň sa však prejavoval ako výnimočne umelecky cítiaci človek, ktorý vie rozlíšiť, čo je naozaj dobré. O to krutejšie preto bolo, že vážne ochorel práve čase, keď sa spoločnosť mohla nechať unášať vytúženou chvíľou slobody.
Hudba čakala
Rodiaca sa demokracia predpokladala smrť totality, nie však vážnu chorobu, ktorá muzikanta telom a dušou priamo paralyzovala. Podrobil sa prvej operácii a podstúpil chemoterapeutickú liečbu. Rany sa hojili, hudba čakala. Lekári však zakrátko navrhli ďalší, hlbší zákrok, ktorému by už musela padnúť za obeť muzikantova hlasivka. „Budete ďalej hrať a skladať, ale spievať by ste nechali niekoho iného,“ povedali mu vtedy. Veľa času na rozmýšľanie nemal. Prebral situáciu s blízkymi ľuďmi a rozhodol sa: hudba zostane nepoškvrnenou súčasťou jeho života tak, ako dovtedy. Znamenalo to, že sa bude liečiť, ale radikálnu operáciu nepodstúpi. V priebehu roka sa dostavil výsledok: v spolupráci s textárom Ivanom Štrpkom vznikol album Do tla.
Album Do tla vyšiel v roku 1991. Reagoval na zmeny v spoločnosti po roku 1989, no oveľa naliehavejší
bol v hľadaní prirodzených životných impulzov.
Otvorený prúd
Pesničky na ňom boli intímnou reakciou na zmeny v spoločnosti, hľadali cestu, ako sa vyrovnať s minulosťou, no pulzovali pritom túžbou odťažiť okamih prítomnosti. Jednou z najnaliehavejších bola skladba Nové vzývanie. Vznešenou jemnosťou poézie hľadala v človeku to živelné, pudové, inštinktívne, živočíšne ako prirodzený zdroj sily.
Povaha Ursinyho choroby môže byť jeden z dôvodov, prečo pri jeho skladbách ťažko hovoriť o hitoch. Ten druhý je, že čím dlhšie sa z jeho skladieb vyberá, tým viac sa každý z albumov presadzuje ako ucelená výpoveď, ktorá má síce svoje vrcholy, no ešte viac ide o intenzívny prúd možností, ako muzikou uchopiť každé prichádzajúce slovo. Spomenieme hoci len niektorú z jeho anglických pesničiek z prvého beatlesáckeho obdobia, vzápätí sa už vynoria príbuzné z nasledujúcich čias kapely Soulman, a to sa potom nadväzuje na ďalšie hudobné zoskupenia, spojené s Ursinyho zložitým prerodom a začiatkom nového obdobia, v ktorom začal spievať po slovensky, triumfujúc Pevninou detstva s unikátnymi, nekonformnými a sugestívnymi rockovými baladami už s textami Ivana Štrpku.
Jedna z druhej riekla
Tie nás postupne prenesú do obdobia osemdesiatych rokov, k optimistickému, sviežemu, hudobne mimoriadne zrelému Modrému vrchu, ku spoluprácam s novými dôležitými muzikantmi, a tak sa vo vymenovávaní dá pokračovať sériou pozoruhodných albumov, nachádzať v nich skladby, čo oslovujú, niektoré neskôr aj s jeho vlastnými textami, až napokon pokojne skončiť pri Stojatom tulákovi, poslednej piesni na poslednej platni Príbeh z roku 1994, ktorá Ursinyho hudobnú a zakrátko aj životnú púť uzavrela.
Jeho piesne programovo nevznikali ako single či ťaháky, nechceli sa iba páčiť, neboli priamymi protestsongami, no nevznikali ani z trápnych kompromisov. Možno preto dodnes nevzbudzujú spomienkový optimizmus, nevyvolávajú ľútosť a nemajú byť prečo predmetom recesie. Plynú jedna z druhej a kým ich autor verí vo veľkorysosť času, v tých bohatých obrazoch básní, spútaných čistou hudbou, je donekonečna čo hľadať.
Dežo Ursiny so skupinou Burčiak v roku 1981 na Rockovej lýre. To už niekoľko rokov spieval texty
Ivana Štrpku, no ešte nemuseli riešiť, ako naložiť s vplyvom choroby na ich spoločnú tvorbu.
Foto - Dušan Taragel
Teraz je doma ticho
Dežo Ursiny mal iba osemnásť, keď s kapelou Beatman v Prahe dostával tínedžerky do vytrženia hraničiaceho s beatlemániou. Bývala s ním vraj ťažká reč, neprispôsoboval sa, názory často deklaroval príliš nahlas. Mal komplikované vzťahy a vedel si ľudí pohnevať. O originálnej tvorbe, rozvinutom talente a jeho podstatnom vplyve na hudobný vývoj v Československu však niet pochýb. „Presiahol sám seba, alebo aspoň moju predstavu, akú som o ňom ako o muzikantovi mal,“ povedal v dokumentárnom seriáli Bigbít český hudobný publicista Jiří Černý. A Dežo Ursiny v ňom – už na sklonku života – prehodnotil, za akú to bolo cenu. Len postupne sa mu podarilo zmieriť sa so sebou samým. „Bol som veľký škandálista, z čoho vyplýva, že som sa aj vybúril. Základný temperament mi zostal, akurát si už viac uvedomujem cenu energie, ktorú má človek pridelenú... Teraz je doma ticho. A to je muzika, ktorá sa mi páči najviac.“
Nikdy sme nič neroztrhali, ani sme sa nepobili
IVAN ŠTRPKA z básnickej skupiny Osamelých bežcov spolupracoval s Dežom Ursinym ako textár na jedenástich štúdiových albumoch. Vytvorili si neobyčajný vzťah, v ktorom mohli rozvíjať hru bez toho, že by potrebovali jeden druhému uhýbať.
Čím sa vám pripomína album Do tla?
Prišiel na svet pomerne rýchlo a vyznieva veľmi naliehavo. Dežo v tom čase hľadal cestu, ako ďalej bojovať s chorobou. Často sa mohol cítiť bezmocný, sám hovoril, ako veľmi by si potreboval zakričať aj v pesničkách. Ale nevzdával sa. Jeho rany po operácii sa hojili, mohol opäť začať spievať, no už to nebolo ako predtým. Cítil som pri jeho speve, akoby o čosi ťažšie artikuloval. Počul som to ako trávu rásť.
Ako vtedy publikum vnímalo nové pesničky?
Bolo to hneď po revolúcii, preto bol album prijatý predovšetkým ako bezprostredná reakcia na spoločenské zmeny, ako odkrývanie starých pnutí, ktoré po roku 1989 vyplávali na povrch. Dežo doň súčasne vložil aj všetku energiu spojenú s prekonávaním svojej choroby. Jeho hudba však v prvom pláne nebola o jeho chorobe.
Do akej miery áno?
Problém bol práve v tom, že na to, aby jeho hudba mohla pokračovať, bolo treba, aby sme na nej mohli spolupracovať, čo znamenalo, že z choroby nebudeme robiť tému. Veľa sme sa o tom rozprávali. Nikto z nás sa nechcel vyspievať, vynariekať či vynadávať z toho, čo ho postihlo. Nešlo nám o vyplavovanie emócií, hoci by sa dali interpretovať rôzne – od buniek, ktoré ničia naše telo až po mentálnu rakovinu spoločnosti. Naopak, v tom, ako Dežo situáciu vnímal, sa prejavil jeho posun ešte viac do vlastného vnútra. Nebol náchylný podliehať vonkajším eufóriám, ani pokiaľ išlo o politické udalosti po roku 89. V tom sme boli orientovaní rovnako.
Na čom ste sa zhodli?
V roku 1990 sa začalo ukazovať, aké majú ľudia rôzne tváre. Akoby sa v nich prebudilo čosi zvieracie. Občas sme mali pocit, že zoologické záhrady pootvárali svoje klietky. Ľudia dostali priestor prejaviť sa a ukázali to vo všetkých smeroch. Svet zvierat chvíľami pôsobil prirodzenejšie než ten ľudský. Veľa sme sa o tom bavili. A medzi tým aj o Miroslavovi Válkovi, s ktorým sme ako s básnikom, človekom aj politikom mali dlhé roky svoju skúsenosť. Začalo sa to sympatiami a priateľstvom a pokračovalo dlhými rokmi normalizačnej nepriateľskej konfrontácie. Stáli sme proti sebe.
Dežo Ursiny a Ivan Štrpka. Foto - Pavel Kastl
V čase, keď vznikal tento album, Válek práve zomrel. Čo bol ten hlbší súvis?
Pri ozrejmovaní výpovede nášho Nového vzývania sme si spomenuli aj na Válkovu báseň Óda na Boha zvierat. Napísal ju v polovici šesťdesiatych rokov, kým ešte nebol ministrom. Hovorí sa v nej o duši zvierat, čo vyznievalo jednoznačne cynicky. Text piesne Nové vzývanie bola trošku taká prevrátená rukavica. Odhaľujeme v nej to zvieracie v ľuďoch, ktoré môže byť čímsi ako prirodzenou mocou, ktorá ľudí presahuje. Životné inštinkty môžu znamenať niekedy viac ako pestované city alebo autoritatívne naformulované postoje. S Dežom sme však nechceli viesť jednoduchú ideologickú polemiku, problém je oveľa hlbší. Napokon, tak to býva v našich pesničkách. Mali sme pocit, že jednoducho uvoľňujeme priestor, v ktorom sa dá pohybovať ďalej a nerezignovať na to ľudské.
Pri dvojalbume Ten istý tanec, ktorý vyšiel o rok neskôr, Dežo Ursiny prvýkrát napísal vlastné texty. Už mu pre osobnú výpoveď vaše básne nestačili?
Roky som chcel, aby sa k tomu dopracoval. Keď to bolo všetko nahraté, začal mať pochybnosti, lebo sa v tom kotle varil zrazu sám a hoci muzikanti boli z nahrávky okamžite nadšení, on sa cítil strašne neisto a trápne – bola to jeho spoveď. Trvalo mu dlhšie nájsť potrebný odstup, napokon všetko znova prespieval, všetko rovnako. Ani v tomto prípade nechcel postaviť album na svojich trápeniach. Takú hudbu sme nerobili ani za čias totality. Vždy sme mali potrebu veci zvnútorňovať. Obaja sme rovnako cítili, že tak sa dá hlbšie prežívať a myslieť a aj povedať viac.
Boli ste silno prepojení. V čom všetkom ste sa ovplyvňovali?
Hlavným hrdinom tohto príbehu je Dežo. Bohužiaľ sa stalo, že ochorel. Celý čas sme nepripúšťali, že niekoho môžu zožierať rakovinové bunky, že ho choroba zachváti mimo jeho vôľu a bez možnosti situáciu zvrátiť. Mali sme pocit, že nám sa to neprihodí a len čo sa situácia zlepší, stretneme sa s hudobníkmi a ideme ďalej. V úzkom okruhu ľudí sme prežívali všetko s ním – chorobu či problémy v súkromí, veď ich mal vlastne každý z nás. Snažili sme sa hľadať cestu obaja. Rozhodnutia však boli jeho. Chorobe ako téme sa venoval popri hudbe vo svojich dokumentárnych filmoch. Vtedy chcel veľmi veľa pracovať. Keby bolo len na ňom, za rovnaké obdobie spravíme namiesto jedného albumu aj päť.
Kvitovali ste toľkú aktivitu?
Svojím spôsobom je to strašidelný dar, ktorý ľudia získajú, keď sa ocitnú v situácii, v ktorej ide o život. Dežo chodil s kamerou za ľuďmi, pýtal sa ich, ako sa im podarilo chorobu premôcť, zmenil svoju životosprávu, skúšal alternatívnu liečbu, intenzívne robil muziku, viac písal, dokonca aj ako publicista do Kultúrneho života. Za posledné roky života prehodnocoval, ako žil, čo si myslel. A ani v najmenšom to nevzdával.
Aký tvorivý impulz vás prepojil ešte na začiatku?
Keď Dežo vydal prvú platňu Provisorium, páčila sa mi, ale nemal som pocit, že by som mal k hudbe pridávať slová. On zase vtedy ešte nevenoval pozornosť tomu druhu poézie, ktorý som písal ja. Lenže čo čert nechcel, skamarátili sme sa, ako je známe, vďaka jeho spolužiakovi Dušanovi Mitanovi. Brázdili sme bratislavské krčmy, všelijako sme sa naťahovali, provokovali, robili sme vylomeniny, mali sme zážitky. Zároveň sme si skúšali intuitívne porozumieť vo veciach, na ktoré sme sa dívali rozdielnym pohľadom. Postupne sa hra začala rozvíjať bez toho, že by sme potrebovali jeden druhému uhýbať.
Vždy to fungovalo?
Obaja sme mali voľnú ruku, Dežo vzal moje texty ako svoj príbeh, spracoval ho, potom mi ho dal a spolu sme ho dotiahli do konca. Keď kapela nastúpila do štúdia, všetko bolo presne pripravené, skomponované, len muzikanti ešte nevedeli, čo budú hrať. Iba Jaro Filip o tom vedel niečo viac. A za tri dni museli byť všetky podklady nahraté. Ani Dežo, ani ja sme nemali pocit, že sa vkladáme do hotového obrazu toho druhého. Nič nás neobmedzovalo. Dežo vedel všeličo z mojich textov rozmotať, urobiť z mnohých nepravidelných vecí pravidelné. Nikdy sme nič neroztrhali, ani sme sa nepobili. A to ostatné sme museli spolu zniesť. A naše pesničky boli obohatením a darom pre nás oboch.
Eva Andrejčáková
Nové vzývanie
Text: Ivan Štrpka
Hudba: Dežo Ursiny
Zleťte sa, pribehnite, priplazte sa
priskáčte,
prelejte sa, prehrabte sa, prikmitajte,
prilezte, prehrabte sa, prehryzte sa k nám.
Čo porodíme?
Koho vzkriesime?
Kde vyhrabeme kosti?
Brnkni nám o čelo,
ctihodný chrúst.
Zasiahni nás, moskyt,
dotkni sa nás, elektrická raja.
Objím nás, milá kobra.
Vyšli signál, nežná dafnia.
Arabský žrebec, kůň Přzewałského,
mustang, koník lúčny -
dajte nám priestor bubnujúcich kopýt.
Objav v nás kvapku krvi,
cyklámenová voš.
Znes vajce plné nekontaminovaného piesku
a pitnej vody, malá korytnačka.
Predposledný tuleň, privolaj v nás príliv.
Posledný delfín, nauč nás
čistej reči bezodných slaných vôd.
Z kamenných útrob miest
vyte, psy, na slnko aj za nás.
Prebuď nás, lev. Zahúkaj
nočná sova. Milostivý sup,
ukáž nám, kam zahrabeme
naše duté busty.
Miznúci bože zvierat,
zhltni nás.
Vstúp do nás.
