Východné pobrežie, Republika východu či Anderova šalenota. Ako môžeme najlepšie pochopiť východniarsku dušu?
Text: Zuzana Uličianska
Byť východniarom nie je hanba, prinajmenšom nie na východe. Duša východniara však nie je tvorená len prízvukom na predposlednej slabike, ale aj - často i oprávneným – istým pocitom opustenosti. Môže za izolovanosť východu len jeho geografia?
„Východné pobrežie je, keď tu (ukazujúc na hlavu) tušíte, že by ste mali ísť ďalej a hľadať niečo lepšie, ale tu (ukazujúc na hruď) cítite, že toto je váš domov. Je to bájna krajina, ktorú nenájdete na žiadnej mape sveta. Východné pobrežie je krajina, ktorú musíte hľadať vo svojich srdciach. Toto je východné pobrežie,“ hovorí manifest Východného pobrežia uverejnený v knihe KSC Kod/Code.
Ide o iniciatívu výtvarníkov, ktorej deklarovaným cieľom je udržiavať mestský charakter miest a sídel. Východné pobrežie si vymenúva vlastných ministrov, napríklad megalománie či Juhoslávie. Z jeho rétoriky cítiť nostalgiu ľudí, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či svojou izoláciou trpia, či si ju naopak užívajú, alebo ju priam sami vytvárajú v duchu hesla „periféria navždy“.
Podľa Miša Hudáka, ktorý je dušou tohto mystifikačného projektu, by Košice mali byť prirodzeným centrom regiónu aspoň v dosahu 150 kilometrov merajúc od oltára v Dóme sv. Alžbety. Dejiny tohto mesta sa však podľa neho skončili pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa v ňom po prvý raz stali Slováci majoritou. „Vitajte v hlavnom meste všetkých gadžov, vitajte v centre neustáleho premrhávania potenciálu,“ končí svoju verziu košickej histórie.
Spisovná košičtina
Ako sa vlastne dnes hovorí v Košiciach, ako v Prešove, ako v mestách či dedinách na východnom Slovensku?
