ALT:Bude raz spisovná aj šariština? By toten každy vychodňar moh hutoric?

Nárečia nezanikli, ako to predpovedali jazykovedci v päťdesiatych rokoch, v súčasnosti sa vracajú aj do verejného priestoru. Východniar nemusí mať prízvuk preto, že nevie inak, ale aj preto, že sa tak rozhodol. Ako môžeme najlepšie pochopiť východniarsku

(Zdroj: TASR)

Východné pobrežie, Republika východu či Anderova šalenota. Ako môžeme najlepšie pochopiť východniarsku dušu?

Byť východniarom nie je hanba, prinajmenšom nie na východe. Duša východniara však nie je tvorená len prízvukom na predposlednej slabike, ale aj - často i oprávneným – istým pocitom opustenosti. Môže za izolovanosť východu len jeho geografia?

„Východné pobrežie je, keď tu (ukazujúc na hlavu) tušíte, že by ste mali ísť ďalej a hľadať niečo lepšie, ale tu (ukazujúc na hruď) cítite, že toto je váš domov. Je to bájna krajina, ktorú nenájdete na žiadnej mape sveta. Východné pobrežie je krajina, ktorú musíte hľadať vo svojich srdciach. Toto je východné pobrežie,“ hovorí manifest Východného pobrežia uverejnený v knihe KSC Kod/Code.

woda9650_r5326_res.jpg
Všeličo je na východe iné. Napríklad aj drevenice na dvanásťposchodovom paneláku na košickom sídlisku. Postavil ich tam výtvarník Tomáš Džadoň. Sú neprehliadnuteľné. Vidno ich už z vlaku, keď vchádza do mesta.
Foto: archív SME/ Vladimír Šimíček

Ide o iniciatívu výtvarníkov, ktorej deklarovaným cieľom je udržiavať mestský charakter miest a sídel. Východné pobrežie si vymenúva vlastných ministrov, napríklad megalománie či Juhoslávie. Z jeho rétoriky cítiť nostalgiu ľudí, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či svojou izoláciou trpia, či si ju naopak užívajú, alebo ju priam sami vytvárajú v duchu hesla „periféria navždy“.

Podľa Miša Hudáka, ktorý je dušou tohto mystifikačného projektu, by Košice mali byť prirodzeným centrom regiónu aspoň v dosahu 150 kilometrov merajúc od oltára v Dóme sv. Alžbety. Dejiny tohto mesta sa však podľa neho skončili pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa v ňom po prvý raz stali Slováci majoritou. „Vitajte v hlavnom meste všetkých gadžov, vitajte v centre neustáleho premrhávania potenciálu,“ končí svoju verziu košickej histórie.

Spisovná košičtina

Ako sa vlastne dnes hovorí v Košiciach, ako v Prešove, ako v mestách či dedinách na východnom Slovensku?

Určite to už nie je čisté nárečie, ktoré propagoval a zberal folklorista Ján Lazorík. Ten donedávna na blogoch rád uverejňoval šarišské vety, ktoré považoval za nepreložiteľné do „spravnej slovenčini“.

Nájdeme medzi nimi napríklad aj takýto šťavnatý opis chlapa, ktorého by inde označili jednoducho za hlupáka. ´To chlop naremni, skrentni, taki tutmačisko, ket treba daco povedzec, ta aňi hvari, aňi pari, cala mamuna, muňa chlop.´

05_res.jpg
Folkloritsta Ján Lazorík vo filme Iné svety Marka Škopa, ktorý skúma šiestich hrdinov „made in Šariš“.
Foto: Artileria

Podľa Východného pobrežia reč, ktorou sa v Košiciach neformálne hovorí, využíva takmer všetky východoslovenské nárečia, ktoré dopĺňa výrazmi a gramatikou niekoľkých iných jazykov a ich nárečí za vzniku nových, jedinečných slov a fráz.

Táto definícia by možno v jazykovednom ústave neobstála, ale vysvetľuje, ako sa môžu v jednom slovnom prejave Košičana vyskytnúť slová ako čavargoš z maďarčiny, bitang z východniarčiny či dilino z rómčiny, pričom všetky možno použiť súčasne, možno aj na toho istého človeka.

Spisovateľ Peter Jučšák, ktorý sa narodil v Prešove, ale neskôr pôsobil v Košiciach, tvrdí, že pri návratoch domov z Bratislavy pozoruje veľký rozdiel v nárečí. „V Košiciach takmer nepočuť nárečie, kým v Prešove ide naozaj o slovakizovaný jazyk, torzo niekdajšieho nárečia. Niektorým írečitým názvom už nerozumejú ani samotní východniari,“ hovorí.

Spomína si, že v Košiciach sa v osemdesiatych či deväťdesiatych rokoch hovorilo spisovne vďaka obrovskému povojnovému prisťahovalectvu. „Sem-tam zaznela maďarčina, menej z východoslovenských nárečí. Do spisovného jazyka tam skôr prenikali novotvary najmä z robotníckeho prostredia. Napríklad taký ´šrac´ (chlapec). To som nepočul nikde inde len v Košiciach,“ hovorí.

So začiatkom výstavby Východoslovenských železiarní prichádzali do mesta aj českí odborníci, čo tiež ovplyvnilo jazykovú mapu mesta.

Ľudia z iných regiónov však „spisovnosť“ Košičanov vnímali trochu inak. Marta Murárová, ktorá sa do Košíc presťahovala z Martina v sedemdesiatych rokoch, bola šokovaná, ako sa v Košiciach hovorí. „Dostala som päťku zo spevu, lebo som nevedela, čo to je ´Neše še Janik na koňu´, keď sme v piatej triede spievali pieseň A od Prešova. Nevedela som, čo je to ´findža´ (hrnček, pohár) a množstvo iných výrazov,“ spomína. Bežné východniarske ´dve citróny´ či ´dva piva´ jej síce rezali uši ako cirkulárka, no celkovo sa jej to nárečie páčilo. „Bolo také živé, spevavé, žasla som, ako ľudia môžu tak rýchlo chrliť slová,“ spomína.

Vojna s Bratislavou

Používanie východoslovenského nárečia či prízvuku je veľmi individuálnou záležitosťou. „V našej domácnosti sa striktne dodržiavala spisovná slovenčina s dôrazom na prízvuk na prvej slabike. Bola som vedená k tomu ako k prejavu určitého intelektuálneho stupňa,“ vysvetľuje mladá študentka herectva VŠMU Miroslava Košická pochádzajú zo známej košickej divadelníckej rodiny.

Ovláda však aj nárečie, má k nemu dokonca veľmi pozitívny vzťah. „Myslím si, že východniarčina je omnoho bezprostrednejšia a vtipnejšia ako spisovná slovenčina. V kolektíve rovesníkov sme ju využívali, ak sme chceli zdôrazniť humor. Ale inak sme sa rozprávali čistou slovenčinou,“ opisuje.

09_04_2015_hokej_kosice_bbystrica_132401_r2406_res.jpg
Košice, to sú aj hokejoví majstri a ich fanúšikovia. Foto: TASR

Pripúšťa, že prízvuku sa celkom vyhnúť nedá. Prirodzene, ak sa niekto presťahuje do Bratislavy, mení sa aj jeho spôsob reči. Postoj viacerých Bratislavčanov ju však zaráža. „Myslia si, že doma sme všetci rozprávali v nárečí a že spisovnú slovenčinu sme sa naučili až po príchode do Bratislavy. Tento prístup ma uráža, lebo to zo mňa robí negramotnú hlupaňu. Funguje tu zvláštne generalizovanie celého východu, často bez akejkoľvek znalosti o regióne,“ opisuje.

Košickej sa zdá, že Bratislavčania sú proti prízvuku vysadení. „Vôbec si neuvedomujú, že oproti spisovnej slovenčine majú tiež svoj prízvuk, ktorý navyše považujú za spisovný jazyk. My si aspoň uvedomujeme prechod do nárečia,“ mieni.

„Prízvuk je pre väčšinu obyvateľov východného Slovenska príznačný, a to aj v prípade, ak sa presťahujú inam,“ hovorí Peter Karpinský z Inštitútu slovakistických, mediálnych a knižničných štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.

Pripomína, že napriek tomu, že sa v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia uvažovalo o tom, že nárečia zaniknú, opak je pravdou. „V súčasnosti sa nárečia, hoci v mierne modifikovanej podobe, stále udržujú minimálne v dedinách v rámci súkromnej komunikácie, respektíve polooficiálnej. V ostatnom čase mám však pocit, že sa stávajú aj akýmsi výrazom identity a spolupatričnosti, či už vedome, alebo nevedome,“ dodáva.

Ako to vlastne s týmto toľko zaznávaným a toľko diskutovaným nárečím bolo?

Reč „sprostače“

V polovici minulého storočia bola nárečová slovenčina na východe prevažujúcim jazykom, v roku 1845 v nej bardejovský farár Ján Andraščík dokonca napísal úspešný protialkoholický pamflet Šenk palenčeny. Šarišský župan Gyula Andrássy na Uhorskom sneme v roku 1847 vyhlásil, že v jeho stolici nielen ľud, ale i šľachta rozpráva po šarišsky, lebo po maďarsky nevie.

Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár, Michal Miloslav Hodža i Ľudovít Štúr zhodne rozdeľovali nárečia na tri skupiny: na vlastné slovenské, na moravsko-česko-slovenské a poľsko-slovenské. Kým Štúr zhodnotil, že „najpeknejšie a najčistejšie“ sa hovorí na strednom Slovensku, Hodža či Samo Chalupka boli proti tomu, aby základ spisovnej slovenčiny tvorilo iba liptovské nárečie. Spisovná slovenčina mala podľa nich reprezentovať všetkých Slovákov a mala sa tak rozšíriť na prvky všetkých nárečí. Štúr však odmietol, aby sa reč takto splátala do akejsi „strakatiny“, svoju verziu prišiel do najopustenejších východných končín Slovenska osobne promovať.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 však násilná maďarizácia začala vytláčať reč ľudu nielen zo spoločenského života, ale i zo škôl a kostolov, čím sa šariština stala len rečou „sprostače“. V Šariši chýbala inteligencia, ľud bol ponechaný na seba.

Túto situáciu využili maďarské vládnuce kruhy a v roku 1870 nariadili zavedenie šarištiny do ľudových škôl.

Jonáš Záborský, ktorý bol dovtedy odporcom spisovného jazyka, sa v tej chvíli stal rozhodným kritikom týchto tendencií, keďže mohli - ako správne vycítil - vyústiť do odčlenenia troch východných stolíc od zvyšku Slovenska. O to sa skutočne v roku 1918 pokúsila samozvaná „vichodnoslovenska rada“.

Samostatný východ

Republiku východu vyhlásil župný archivár Viktor Dvorčák či skôr Győző Dvorcsák alebo Dvortsák 11. decembra 1918 v Prešove. V tom čase vládol v tejto časti Slovenska po rozpade Uhorska ešte zmätok.

V Slovjackej ľudovej republike, ktorej sa sám vyhlásil za prezidenta, mala byť úradným jazykom práve šariština. Tá mala podľa Dvorčáka so západoslovenským jazykom spoločné iba to, že obe pochádzali z praslovančiny. Dvorčák sa vo svojom uhorskom otčenáši modlil aj za spojenie východu pod korunou svätého Štefana, nie Prahy.

Reč šarišska
Gejza Zsebrácky,
ideológ slovjakizmu
Reš šarišska je od tišic rokoch rozdilna od zapadoslovenskej reči [...] je calkom svojska. Ňemame ani podňeš jednej šarišskej modľacej knižky, ňemame šarišskeho katechizmusu, ňemame v šarišskej reči knižkoch do čitaňa, mordovali naš narod zos českimi kňižkami, morduju nas zos zapadnu slovenčinu liptovsku až po dňeš, a ten vichodoslovenski narod nebudze ňikda veď vravieť.

Ďalší z ideológov slovjakizmu Géza Zsebrácky zdôvodňoval vydávanie irendetistického časopisu Naša zastava tým, že ľud dostáva do rúk literatúru, ktorá je napísaná v „cudzom dialekte“, čím myslel spisovnú slovenčinu.

Varoval pred náklonnosťou ľudu asimilovať sa. Neslobodno pripustiť, aby čítal noviny v spisovnej reči, a tak precitol k národnému povedomiu, vyzýval Zsebrácky.

Dvorčákove dekréty a memorandá vzápätí odsúdili národné rady v mestách v okolí. Rozhodujúci bol protest zástupcov ľudu zhromaždených v Solivare, ktorí sa prihlásili k jednote východných Slovákov so západnými na základe „jednej kosti a krvi i spoločných záujmov“.

Keď o pár dní začali východ Slovenska obsadzovať dva československé plu­ky, Dvorčák emigroval do Maďarska. Tamojšie vládnuce kruhy svoju propagandu na východe šírili aj ďalej, preto slovenská vláda v auguste 1939 prijala nariadenie, aby sa vo verejných a štátnych úradoch a školách uplatňovala len slovenská spisovná reč. Za zdôrazňovaním rečových odlišností bola totiž predovšetkým snaha rozložiť Slovensko.

Táto otázka stále rozdeľuje, a nielen jazykovedcov. Renomovaný historik Ondrej R. Halaga vo svojom Východoslovenskom slovníku z roku 2002 stále presviedča, že slovenská reč bola na východ v roku 1918 umelo importovaná.

„Neboli to východní Slováci, ale utlačovateľská a dezintegračná politika maďarských vládnucich kruhov, ktorá za podpory malej skupiny odrodilcov viedla k postupnému zavedeniu šarišského nárečia do škôl a následne k sformovanie falošnej ideológie slovjakizmu,“ oponuje zas jazykovedec Ladislav Tajták v recenzii Halagovho slovníka.

Umelecký jazyk

Pokusy urobiť zo šarištiny spisovný úradný jazyk teda stroskotali, nezaviedla sa poriadne - až na výnimku v podobe filmu Pásla kone na betóne či sčasti aj Babie leto - ani ako jazyk literárny či filmový, ako je to bežné napríklad v prípade dialektov v rámci Británie.

Kým záhoráčtina sa vďaka prekladu Tajovského klasiky z pera Štefana Moravčíka dostala aj na dosky SND, preklad Statkov-zmätkov do šarištiny sa hral len na amatérskej pôde. Šarištinu používajú napríklad členovia Levočskej divadelnej spoločnosti v sérii produkcií nazvaných Džabaniny. Občas zaznie na scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove či v Košiciach. Tajovského Ženský zákon je preložený do spištiny aj zemplínčiny, Anton Kret dokonca preložil do spišského nárečia aj štyri Evanjeliá.

Žiadna z týchto lokálnych iniciatív sa však nestala takým celonárodným hitom, ako boli a stále sú hry Radošinskeho naivného divadla.

pasla_res.jpg
Johana Ovšena, hrdinka filmu Pásla kone na betóne, hovorila šarištinou.
Foto: Archív SFÚ

Ander z Košíc aj Milka Zimková síce ešte stále vystupujú po kluboch, ale napríklad vlastnú reláciu v televízii nemajú. Na ich typ humoru nadväzuje istým spôsobom nemálo standupových komikov. Na prejave Gaba Žifčáka, ktorý vystupuje v rámci Silných rečí, cítiť, že pochádza z východu. „Kuskus? To vidím, že je toho kus malo, to je taká debilina, ktorú vymysleli mrochtavé ženy, aby nemuseli variť ryžu,“ opisuje v jednom zo svojich výstupov kuchárske umenie priateľky.

Zakázané a zabudnuté

„Od konca vojny sa modelovala identita východu skôr cez folklór a ľudové umenie. Posledné desaťročia východoslovenskú identitu umelo vytvárajú a modelujú médiá vo svojich hlupáckych reláciách, kde humor je tvorený opilstvom a s ním spojenými smiešnosťami,“ komentuje Juščák.

On sám sa nebál vložiť niekoľko východniarskych výrazov do svojich kníh. „Trocha som potrápil redaktorov, keď som niekde použil slovo, ktoré sa mi zdalo írečité. Šarišské nárečie má veľké množstvo zvukomalebných slov, bolo mi ľúto ich nevyužiť. Tieto texty čitatelia prijali s porozumením, jedni sa v nich videli, druhí to považovali za exotiku,“ opisuje.

Podľa Jučšáka by prísne čistenie šarištiny do spisovnej slovenčiny obralo náš jazyk o veľa krásnych slov. V akom inom jazyku sa dá prikázať tráve ´rošni´ a kde inde sa dá drzo ´vidriźňac´ či múdro ´zdohadac´? ´Zdohadlivého´ muža, ktorý by napríklad spontánne umyl riady, by prijali manželky nielen na východe.

09_res.jpg
Rusín, východniar a pravoslávny kňaz na ceste do Bruselu. To je zmes z filmu Osadné režiséra Marka Škopa. Foto: Artileria

Podobná škoda by bolo stratiť aj iné prvky identitu východu, ktorá je u Juščáka spojená s ortodoxnou a gréckokatolíckou cirkvou. „Jej liturgický jazyk dokázali obyčajní ľudia dochovať viac ako jedno tisícročie. Nádherné spevy, chóry, modlitby, jazyk, ktorý sa dotýka až kdesi cyrilometodských čias. Kým to bolo zakázané, tak sa mnoho z toho dedičstva uchovalo. Teraz, keď je všetko povolené, veľa sa z neho stráca: pritom by na to mohlo byť pyšné celé Slovensko,“ hovorí.

Dodáva, že podobne by sme nemali zabúdať ani na tradíciu protestantskej vzdelanosti v Prešove, kde prednášali takí európski vzdelanci, akým bol napríklad Komenský.

Mestá na východe by podľa neho potrebovali prirodzený návrat ku kvalitnému intelektuálnemu prostrediu. „Po tom, ako tieto mestá museli opustiť Židia, Maďari i Nemci, ostalo v nich intelektuálne prázdno. Len-len, že sa po nich zachovali historické domy. Hoci odvtedy prešli dlhé desaťročia, duchovná podstata našich miest sa napĺňa len pomaly, a nielen na východe. Aj o lese sa hovorí, že ten storočný rastie tisíc rokov,“ dodáva.

Jak mu gamba narostla

S východniarskou identitou sa pohrávajú nielen reklamy na pivo či názvy ľudovejších reštaurácií. V dialekte sa veľmi často komunikuje nielen so starými rodičmi, ale aj na sociálnych sieťach, vznikajú viaceré neformálne slovníky. Populárne sú aj skupiny Drišľak či Heľenine oči.

Vlani vznikla v centre Košíc hispsterská kaviareň s názvom Republika východu, ktorá seba samu označuje za miesto stretávania východniarov. Okrem špecifického jedálneho lístka, ktorý vznikol kombináciou azda všetkých východoslovenských nárečí, si tento lokál vytvoril aj vlastnú mytológiu. Jeho názov odkazuje na neslávnu časť východniarskej histórie, keď sa Viktor Dvorčák pokúsil založiť samostatnú Republiku východu. „Na ďejepíse še to ňeuči, bo to žjadna slava. Možno hvaric, že to aj haňba.“ Jedno však tomuto neslávnemu pokusu pripisujú k dobru. „Dvorčak ňe talentovany polítik, no cicil, že to ina fajta od Slovakov, šicke vychodňare. Tak myšľime aj my a zato šme zrobili Republiku vychodu, by toten každy vychodňar moh hutoric jak mu gamba narostla,“ hovorí sa v ich promo materiáloch.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Hitparáda štiav
  2. 14. ročník AmCham „JOB FAIR“ v Košiciach
  3. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  4. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  5. Malé knedličky, veľké dojmy
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  7. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  8. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  9. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  10. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 375
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 9 598
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 382
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 776
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 665
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 441
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 461
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 910
  9. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 177
  10. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 156

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Film roka vyhlásili dvakrát, Oscara má Moonlight (minúta po minúte)

Muzikál La La Land vyhral šesť cien, ale na konci večera sa udial veľký trapas.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.

TECH

Nokii sa podarilo vstať z mŕtvych. Ukázali Nokiu 3310

Majú Android, nízku cenu a dobrý hardvér.

Neprehliadnite tiež

Film roka vyhlásili dvakrát, Oscara má Moonlight (minúta po minúte)

Muzikál La La Land vyhral šesť cien, ale na konci večera sa udial veľký trapas.

Pozrite si kompletné výsledky Oscarov 2017

Najlepším filmom sa stal Moonlight.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop