už obehla aj české divadlá. Doma má odložené dve staré drevené dosky s mosadzným venovaním za najlepší mužský herecký výkon z Divadelnej Nitry. Herec bratislavskej Astorky Korzo?90 Boris Farkaš.
Nemáte akosi priveľa voľného času, keď máte toľko záujmov?
Nezvyknem po večeroch vysedávať v spoločnosti.
Prečo?
Už ma to nebaví. Všetkých, s ktorými som trávil večery, už dobre poznám.
Čo s načatým večerom? Tak ste prišli k tomu, ako začať písať do Domina?
Oslovil ma šéfredaktor Štefan Hríb, môj starý kamarát, ktorému sa zazdalo, že viem písať. Neviem, čo mu to zišlo na um! Niekedy mi to ide od ruky, inokedy nie. Vždy si pozriem noviny a snažím sa komentovať udalosti svojím laickým nadhľadom.
Neunavuje vás už písať do každého svojho článku slovné spojenie "mali by sme"?
Ak je to často, tak len preto, že ide o záležitosti, ktoré nedokážem riešiť sám a keď napíšem „mali by", dodávam „sme". Myslím tým svoje odhodlanie pridať sa k tým, ktorí majú kompetencie problémy riešiť. Je ešte veľa vecí, v ktorých "by sme my, Slováci, mali" čosi urobiť. Aj keď uznám, lepšie by znelo "Urobme to!" a hotovo. Ale to sme tu už mali. Nie?
Vaša manželka už dlhé roky vedie mimovládnu organizáciu Aliancia žien Slovenska. Nosí si prácu domov?
Nenosí: kanceláriu a horúcu linku má doma!
Musíte si určite veľa vypočuť a dozvedieť sa. Ako dokážete ustáť príval negatívnych informácií o mužoch?
Naozaj sa dozviem všeličo. A nie je to nič povznášajúce. V mnohých slovenských rodinách vládne 17. storočie. Ťažký patriarchát.
Vidíte vy, ako muž, východisko z takéhoto modelu?
No... dospelého chlapa neprerobíš. Deti si zas modely správania berú hlavne z domu. Treba začať od základnej školy. Už na prvom stupni by sa malo vštepovať deťom, ako by mali vyzerať vzťahy medzi mužským a ženským svetom a čo v nich rozhodne nie je v poriadku. Osveta by pomohla. Ale to je dlhodobý proces, aj na tri generácie dopredu.
Ste za feminizmus?
Áno, za jeho rozumné ciele. Na druhej strane, americký feminizmus je odpudzujúci. Tam asi o chvíľu vzniknú hnutia na ochranu mužov. Stačí, aby sa Američan letmo pozrel na svoju spoluobčianku a tá ho hneď môže obviniť zo sexuálneho obťažovania, stačí keď jej to niekto dosvedčí. Ženy sú v presilovke. A už vôbec nepoznajú domáce práce.
To by sa mi páčilo...
Myslíte? Mnohé domáce práce sú fajn. Rád navarím, a keď treba, aj upracem.
Aj váš otec bol taký?
Nie celkom. Ale aj mama bola iná, ako sú dnešné ženy - finálnu podobu poriadku zverovala výhradne sebe. My, deti sme iba pomáhali a vtedy pomáhal aj otec.
Nemali ste niekedy chuť v stresovej situácii zmeniť svoj profeministický postoj?
Nie. Partnerské nedorozumenia ma predsa nemôžu úplne pomýliť. Môžem zmeniť svoj postoj ku konkrétnej žene, ale nie ku všetkým. To by bolo nespravodlivé. Aj voči mne samému...
Pred rokom ste prekonali ťažkú operáciu. Uvažovali ste o smrti?
Môj problém bol nie či, ale ako sa preberiem z narkózy, a vtedy som si hovoril: "Najprv sa musíš prebrať a potom sa uvidí." Inak som si túto tému nepripúšťal.
Na čo ste mysleli pred operáciou?
No tak áno. Sumarizoval som. Rozmýšľal som, čo by som ešte mohol v živote robiť, lebo ako herec som vlastne dosiahol na naše pomery všetko. Hral som v skvelých hrách vynikajúce postavy, mám meno, vyskúšal som všeličo, mám tie najdôležitejšie ocenenia... Čo teda ešte? Kam ďalej?
Nemáte abstinenčné príznaky, keď dlhšie nehráte?
Čoraz častejšie sa teším, keď nemusím hrať. Ale keď už stojím na scéne, tak je to vždy a znovu úžasné.
Kedysi ste mali doma „izbičku pre opilcov". Po vašej operácii je tomu inak. Máte nejakú drogu?
Tú izbičku netreba chápať ako záchytku, skôr ako azyl v prípade komunikačných búrok. Teraz v nej, paradoxne, sídli Aliancia žien. Inak mám rád fyzickú činnosť. Keď sa už cítim použitý či nevyužitý, vyberiem sa na chalupu.
Nie ste mestský človek?
Som z dediny. Narodil som sa na Gemeri. Bolo to cez prázdniny v domčeku starých rodičov na manželskej posteli. Mali len jednu veľkú izbu, ktorá bola rozdelená na dve časti. V prvej bola jedáleň a v druhej spáleň. Nedelila ich stena a v časti na spanie bola posteľ, ktorá pôsobila ako pódium, po bokoch mala úzke stienky akoby portály, a medzi nimi viseli závesy. Keď chcel niekto spať, stiahol oponu. V tomto „divadle" som sa narodil. Chodieval som tam na celé prázdniny. Raz ma u starých rodičov aj do školy museli zapísať, keď som odmietol ísť domov. Je to čarovný, ľuďmi opustený kraj, ale Boh v ňom zostal a realizuje sa v nedotknutej prírode.
Spali ste niekedy v takej posteli aj na javisku?
V hre Matka umriem a ležím pod perinou do konca hry asi dvadsať minút. Zo dva razy som tam reálne zaspal. Nebyť techniky, ktorá posteľ vysunie v istej chvíli do stredu javiska, nezobudím sa ani na klaňačku.
Skvelá úloha, nie?
Výborná, ale inak ťažká. Po dvojhodinovom napätí dobre padne zdriemnuť si.
Viete si predstaviť, že by ste ostali žiť v gemerskom kraji? Čím by ste sa asi živili?
Možno by som tam mohol robiť starostu. Len neviem, koho by som starostoval, kto môže, ten odtiaľ odchádza. Nakoniec som si v meste zvykol, aj keď veľmi pomaly. Keby som bol voľný, určite by som aspoň na čas poputoval do sveta, tak, ako to robia niektorí mladí kolegovia.
Takže, ak by ste dnes mali dvadsať, prcháte?
Ak by som nemal pred sebou prácu, po ktorej túžim, tak určite.
Herectvo je práca, po ktorej túžite? Uspokojuje vás?
Niežeby ma nebavilo, naopak, divadlo ma stále "berie", ale pristihol som sa pri tom, že čoraz častejšie sa mi to celé zdá byť aj smiešne. Ako sa pripravujeme, ako skúšame. Dospelí zrelí ľudia skáču po javisku a dohadujú sa, ako budú hrať: "Ja k tebe podídem, ty ma potom odsotíš, ja sa zapotácam..." Komické. K tomu sa pridá smútok z toho, že štát nemá čas ani peniaze starať sa o kultúru, no a vtedy špekulujem, čím by sa ešte dalo živiť.
Priťahuje vás politika?
Vždy som sa ako občan angažoval a zaujímal o politiku.
Pred voľbami ste sa stali signatárom OKS. Aký to malo pre vás význam, keď bolo vopred očividné, že OKS získa len minimálny počet hlasov, ktoré nakoniec prepadnú pod hranicou piatich percent?
Chcel som podporiť ľudí, ako sú František Šebej alebo Peter Zajac, ktorých som volil od mometu, kedy sa do politiky dostali. Myslím, že vždy boli ozdobou tých strán, ku ktorým sa pripojili. Smutné je, že ich už nikto neprehováral, aby sa pridali k nejakej väčšej strane, ako tomu bolo v minulosti. Akoby už dnes neboli potrební neskorumpovaní ľudia. Keďže ostatní viac či menej uplatiteľní sú, odrazu sa ocitli v kategórií zbytočných a nepohodlných.
Ako hodnotíte účasť Fedora Gála na zakladaní OKS? Ten svojho času zo dňa na deň opustil Slovensko...
Podľa jeho vyhlásení, že sa tu necítil dobre a že musel odísť, by som ho mohol chápať. Ale robiť politiku z iného štátu sa mi vidí byť zvláštne. Napriek tomu som mal pocit, že by som si tento rok mohol dovoliť prepych voliť srdcom, pretože voľby dopadli tak, ako som odhadoval. Slovom, že SDKU zvíťazilo aj bez môjho hlasu.
Mikuláš Huba vraj kedysi povedal, že herectvo nie je povolanie dôstojné muža. Je v ňom silný ženský prvok spojený s dávkou exhibicionizmu. Súhlasíte?
Do istej miery áno, ale nemyslím si, že exhibícia je feministický prvok. Čoraz častejšie je to typický mužský prejav. Dokonca si myslím, že tí muži, čo robia v šoubiznise, sú oveľa výstrednejší ako ženy. Pozrite sa napríklad za more. Ale súhlasím, že v istom veku - napríklad v tom mojom - sa už môže muž cítiť trochu trápne. Kedysi som vyhlasoval, že herectvo je úžasná vec, pretože divák rád zaplatí za to, že je klamaný, ak je klamaný dobre. Aj dnes s tým súhlasím, keď vidím dobré predstavenie. Ale inak sa dívam na skúšky! Čo všetko sa tam deje... To je to najlepšie divadlo, aké sa dá vidieť. Samozrejme, nesmiete byť v roli herca, ale diváka!
Je to infantilné?
V istom zmysle slova je to takmer podmienka...
Veď je to pekné. Radšej by ste sa veľavýznamne tvárili za písacím stolom a rozhodovali o výplatných páskach svojich podriadených?
To nie. Keby ma osvietilo, znovu by som skúsil režírovať. V divadle by som rozhodne chcel ostať. Keby som odišiel úplne, trápil by som sa asi viac, ako sa možno zdanlivo trápim dnes.
Máte niečo vo výhľade?
Pred desiatimi rokmi som režíroval v pozbieranom súbore s názvom Normálne divadlo, ktoré sme založili s Ďurom Vaculíkom. Mám za sebou pár titulov. Dnes čakám na takú hru, ktorá mi povie "máš ma prečítanú, vieš, že som dobrá" a ja jej na to „to by bol hriech, odmietnuť ťa".
Hľadáte ju?
Hľadám, aj sa ju sám pokúšam písať. Malo by to byť z divadelného prostredia. Napríklad z tých skúšok. Predstavujem si to tak, že herci by sami dotvárali jednotlivé repliky. Chcel by som robiť hlavne s mladými ľuďmi, aj keď pripúšťam mix so skúsenejšími kolegami, lebo generačné problémy v divadle sú obzvlášť zaujímavé.
Mladí sa búria proti starším?
V poslednom čase ma škrie, že mladí prídu do divadla s úctou, lebo zvonka všetko vyzerá úžasne, a potom sú sklamaní z toho, čo všetko práca obnáša, aby bolo predstavenie také, aké je. Nie, nemáme rozhádaný súbor, ale niekedy to nie je ani med lízať.
Takto hodnotíte situáciu po desiatich rokoch života Astorky?
Každé divadlo je spravidla v zenite 7až 10 rokov. Ale súbor sa, ako všetko na svete, časom opotrebuje, oderie sa, už nemá čím prekvapiť, dostane sa do klišé, do istej pohodlnosti.
Čo by sa dalo urobiť, aby sa to nestalo aj vášmu divadlu?
Súbor nezmení len dramaturgický výber, myslím si, že ide skôr o zmenu myslenia. A to môžu priniesť noví, talentovaní umelci. Zišlo by sa mladé dievča. Nebolo by zlé, keby sa našiel režisér, ktorý by vedel rešpektovať súbor s tým dobrým, čo v ňom je, a naopak. Starých kozákov je už nepríjemné meniť, ale cesta by to bola. Na to všetko však treba peniaze, a tie nie sú. Keď sme mali v divadle dvoch režisérov - Romana Poláka a Jura Nvotu, boli to výborné časy zdravej konkurencie. Z tohto obdobia hrávame ešte zopár inscenácií, na ktoré chodia diváci aj päť aj desaťkrát.
Odrazila sa nejako na vašom súbore mediálna aféra, ktorú rozvíril bulvárny denník okolo rozvodu Jura Nvotu a Anky Šiškovej?
Na to sme naozaj dosť dobrí kamaráti, aby sa nič zbytočne nepretriasalo. Anka ani Juraj svoje osobné starosti do divadla neťahajú. Všetci sme boli nešťastní, že sa ich súkromie pretriasa v médiách. To je tá odvrátená strana slávy...
Herci, chtiac nechtiac, patria do skupiny verejných osôb. Nakoniec, niektorí sa zúčastňujú v predvolebných kampaniach a vy napríklad píšete do novín. Myslíte, že by boli čitatelia zvedaví na váš názor, ak by ste boli, dajme tomu, talentovaným rušňovodičom?
Veľa ľudí sa pýta, kto to vlastne je ten Boris Farkaš, čo píše do Domina. Netušia, kto som, prípadne sa domnievajú, že je to môj menovec. Napriek tomu čítajú, čo napíšem.
Nie je logické vopred počítať so záujmom verejnosti o svoje súkromie?
Ja nie som pre bulvár zaujímavý. Nedávam každý deň inteview o tom, ako všetko výborne funguje, pretože máločo výborne funguje a ja nemienim klamať. Nemienim vešať ľuďom na nos aj svoje nezdary a nešťastia. Pokiaľ vládzem, riešim si ich sám, neverím, že mi ich vyrieši verejnosť. Aj keď sú takí, ktorí v robote dokázali pramálo a vyšvihnú sa na rebríček popularity práve preto, že svoje nešťastia, škandály a vzťahy verejnosti ponúkajú zámerne. Ja na to naozaj nemám chuť, a vlastne ani čas.
Existuje niekto, koho by ste bezvýhradne obdivovali?
To je ako s tým bulvárom. Keď je nejaká hviezda, ktorá zažiari, odrazu sa stane na istý čas modlou a veľa ľudí sa v nej vidí. Aby som niekoho obdivoval, nepotrebujem dôkazy o jeho dokonalosti. Vážim si napríklad Milana Lasicu ako výborného interpreta textov a nechcem o ňom vedieť nič viac, pokiaľ mi to on sám nepovie alebo neponúkne. Nepôjdem za ním a nebudem si ho idealizovať, že aj doma je skvelý, na dovolenke je výnimočný... Úplne mi stačí, ak je dokonalý v tom, v čom dokonalý je, lebo neverím že existuje človek, ktorý je dokonalý vo všetkom. Každý má v sebe niečo, za čo sa ho dá obdivovať.
Tak čo obdivujete na sebe?
Nie som výnimočný človek.
Každý je výnimočný, veď ste to práve povedali.
Dobre. Som výnimočný pre tých, ktorí vo mne výnimočného človeka vidia. Keby som mal ako herec viac príležitostí a hral by som vo viacerých filmoch, mohol by som byť výnimočným pre väčšie množstvo ľudí. My máme 135-miestne divadlo a som šťastný, keď som výnimočný čo len pre stovku divákov. A keď zahrám do mesiaca takých dvanásť predstavení, tak je to hneď okolo 1200 ľudí. Aj vzhľadom na to, že ma nesledujú na celuloide, ale naživo, je to príjemný pocit.
Ako vás vnímajú vaše deti?
O svojom povolaní im hovorím aj nepríjemné veci. Na jednej strane cítim, že sú na mňa deti z času na čas hrdé, napríklad keď sa o mne píše alebo hovorí, ale už na druhý deň som úplne normálny foter. Poznám to zo svojho detstva. Keď sme boli v divadle a hrali moji rodičia, kamaráti sa na mňa chvíľu pozerali inak. Bol som na rodičov hrdý, ale netrvalo dlho a znovu z nich boli „všední" otec a mama.
Ste skromný. Viete si aj niečo vyčítať?
Chvíľu. Nemá to veľký zmysel, pretože ak sa niečo stane, častokrát sa to už vôbec nedá napraviť. Človek je „múdrejší", ale nič viac s tým nenarobíte.
Máte na ruke ezoterický náramok. Čítate aj takú literatúru?
Kedysi som v Prešove študoval psychológiu, dodnes ma zaujíma. Občas si rád prečítam populárnejšiu duchovnú literatúru, ktorá k nej má blízko. Aj keď je od odbornej ďaleko, ľudia ju potrebujú. Zväčša sa v nej dozvedia, ako byť lepší. Môžu sa skonfrontovať s tým, o čom sa v knihe píše a pokúsiť sa, aspoň na pár dní, inak správať. Mám rád napríklad Ericha Fromma, knihy o rôznych podobách lásky a medziľudskej komunikácie.
Robia vás lepším človekom?
Na tých pár dní určite...
Nie je lepšie čítať Bibliu?
Bibliu som čítal ešte počas štúdií na filozofickej fakulte a zistil som, že ak ju máte pochopiť, musíte ju čítať každý deň. Pri Biblii treba premýšľať! Rozumieť metaforám a obrazom. Konfrontovať ju s tým, čím žije svet.
To sa vám nechce?
Chce, ale nie vždy by som sa dokázal dopátrať k jasnému posolstvu. Zatiaľ určite nie som tak duchovne bohatý človek. Ale je to dobrý typ na čítanie po päťdesiatke... Myslím, že väčšina ľudí sa poteší, ak si vôbec vezme knihu do rúk a prečíta niečo „zrozumiteľnejšie".
KTO JE TO
Boris Farkaš sa narodil 4. júla 1954. Po ukončení VŠMU hral dva roky v nitrianskom divadle, desať rokov na bratislavskej Novej scéne, dnes je stálym členom divadla Astorka Korzo?90. Ceny Dosky ?1999 a Dosky ?2000 získal za najlepší mužský herecký výkon v postave Tetereva v inscenácii M. Gorkého Scény z domu Bessemenovovcov a Porfirija v inscenácii Vražda sekerou v svätom Peterburgu (Zločin a trest). Hral vo filme Vadí nevadí, jeho hlas počujú poslucháči v rohlasovej dramatizácii Pána prsteňov, aj z úst Michaela Brandona v seriáli Dempsey a Makepeaceová, v uplynulom roku bol nominovaný na dabingovú Zlatú slučku za úlohu Rasputina v rovnomennom americkom filme. Vydal kalendár karikatúr, za sebou má dve samostatné fotografické výstavy. Je ženatý, má dve deti - Kristínu (20) a Ondreja (14).
Autor: Tina Čorná / Foto: Roman Ferstl
