Má takmer rozprávkové meno: Kráľ Miloslav. V deň výročia dobytia Bastily bude mať štyridsať rokov, ale veľké oslavy robiť nemieni. Zvodca z Búrlivého vína vôbec nepije alkohol a keď sú niekde pokope viac ako štyria ľudia, uteká čo najďalej. Herec, hudobník a režisér MILO KRÁĽ.
Pochádzate zo stredného Slovenska. Zvykli ste si vo Svätom Jure?
Stále bývam tak napoly v Martine, stredné Slovensko som celkom neopustil. A nemám problém niekde si zvyknúť, nefixujem sa na miesto pôsobenia, ale skôr na veci, ktoré sa mi spájajú s robotou. Kde je divadlo, kde je kultúra, tam mi je dobre. A kde nie je, tam sa cítim nesvoj.
Nie je mentalita ľudí na západnom Slovensku iná?
Mne je to úplne jedno. Som rád, keď ľudí nemusím veľmi stretávať a v Jure je pokoj. Preto som nehľadal ani nič v Bratislave, v centre, mne ruch prekáža.
Máte rád pokoj?
Mám dosť ruchov v práci.
Toto leto oslávite štyridsiatku...
No, oslávim...
Tak povedzme, že dosiahnete vek štyridsať rokov.
Áno, smutne, depresívne.
Nebudú žiadne oslavy?
Nerobím nikdy veľké oslavy. Niežeby som mal fóbiu z veku, ale nerobievam z narodeninových osláv nejaké párty.
Predsa len, štyridsiatka je čas bilancovať, podľa Carla Gustava Junga nastáva už životné odpoludnie. Nevnímate to ako medzník?
Uvidím. Minule mi hovoril Ivo Gogál, že keď mal mať štyridsiatku, Ičko Šándor mu povedal: „No, pekne si sa dožil.“ Aký medzník? Ja to tak nevnímam.
Máte pocit, že ste už v živote dosiahli, čo ste chceli?
Neviem. Dosiahol som to, čo chcem, to znamená dostatok nezávislosti. To som rád.
Ste stále nespokojný človek? Po herectve ste nedávno vyštudovali aj réžiu.
Nie som nespokojný. Začal som študovať z iného dôvodu, chcel som sa zase niekam posunúť, niečo sa dozvedieť. A aj z nudy, v divadle, ktorého princípy som už poznal, som sa nudil. Nechcelo sa mi ďalších dvadsať sezón len tak stráviť v divadle, tak som si popritom zobral aj niečo iné - akože iný rozmer.
Čo vám to štúdium dalo?
Veľmi mi rozšírilo obzory. Keď už nič viac, aspoň pre toto sa to oplatilo.
Bolo ťažké dostať sa na réžiu? Alebo ste to ako herec mali ľahšie?
Neviem, ako to vnímala komisia. Išiel som na prijímačky, spravil som, čo bolo treba, teda urobiť fotoscenár, napísať poviedku a nakrútiť krátky film. To som spravil a prijali ma. Ale myslím, že to nie je typ školy, kde by niekoho protežovali, lebo by sa im to vrátilo v podobe neúspešných študentov. A to asi nechcú.
Takže ste štúdiom naozaj niečo získali?
