Ako malý školák hral pred Fidelom Castrom. Potom sa však nakazil vírusom západnej hudby a utiekol preč. Dnes žije v Madride a koncertné vystúpenia jeho skupiny Imulé patria medzi najvychytenejšie v miestnej džezovej komunite. Kubánec FRANK DAVID hrá takmer každý deň a do miestností vstupuje ako víchor. Keď svojou energiou a imidžom vystrašil bábätko pri vedľajšom stole, okamžite z kufra vytiahol svoju trúbku a o chvíľu bolo ozaj po probléme.
FOTO PRE SME - ANA RIVERO
Prečo ste si vlastne vybrali trúbku?
„Asi za to môžu dejiny. Moja kariéra s trúbkou sa začala v deväťdesiatych rokoch, keď sa zrútilo sovietske impérium. Na Kube vtedy takmer nič nebolo, všetko chýbalo a cez deň sa vypínala elektrina, takže sme nemali prúd. Vtedy sme sa združovali v dome jedného kamaráta a džemovali. Mal tam aj trúbku, robil som teda ruch s trúbkou. Až z toho vznikla vášeň.“
Vravíte ruch?
„Áno, ruch. Lebo to, čo som na tej trúbke vtedy vydával, sa rozhodne nedalo nazvať hudbou. Lenže na Kube platila jedna skvelá vec: ak ste prejavili talent na hudbu, na šport, na úradnícku prácu alebo čokoľvek iné, dostali ste príležitosť venovať sa tomu. A ja, ešte som aj býval hneď vedľa hudobného konzervatória, som zašiel na talentové skúšky a začal som študovať.“
V Európe je rozšírená predstava, že všetci Kubánci hrajú, tancujú a spievajú. Potvrdíte to, či vyvrátite?
„Nie, nie všetci vedia hrať, nie všetci tancujú a spievajú. Pravdou však je, že náš život by bez hudby asi nebol životom. Keď idete na Kube na nejaký večierok, na nejakú oslavu, neexistuje, že si nezatancujete. Samozrejme, pôvodný zámer je, že sa porozprávate s kamarátmi, ale ak sa nehrá a netancuje, máte pocit, že niečo zostalo nenaplnené. Že to nebol večierok. A to mi tu v Madride nesmierne chýba.“
FOTO PRE SME - ANA RIVERO
Džez sa s Kubou príliš nespája. Kedy ste sa doň zaľúbili?
„Až na vysokej škole v Havane. Teraz vás asi prekvapím, ale naša rodina nebola veľmi hudobná. Aj ja som mal síce klasickú kubánsku starú mamu, čo si rada zatancovala a otec si rád púšťal platne – ale v našom dome sa takmer vždy ozývala len salsa. Džez som potom objavil vďaka spolužiakovi saxofonistovi, mal som od neho všelijaké nahrávky. Žasol som nad tou nekonečnou improvizáciou a uvedomil som si, že presne pri takom type hrania sa môžem vyjadriť, povedať, čo si myslím o živote a aj to, ako sa práve cítim.“
Ako sa na Kube darí iným hudobným vplyvom?
„Bohužiaľ, alebo našťastie, Kuba bola vždy veľmi uzavretým svetom. Ľudia si vystačili s hudbou, ktorá pochádzala odtiaľ a mali ju radi, na druhej strane to však bol aj výsledok politiky a snahy vlády nepustiť do krajiny vplyvy západnej kultúry. Nikto sa nemal nakaziť. Lenže hudba, napríklad džezová či rocková, je ako vírus, a kto ju raz chytí, už sa jej nezbaví.“
Pred zopár rokmi mal v kinách veľký úspech film Havana Blues. Videli ste ho?
„Ó, áno, zbožňujem ho. Časť hudby do filmu nahrala skupina Free Hole Negro, viete, že som s ňou hral? Mimochodom, všetko, čo v tom filme vidíte, je pravda. Kubánsky beat, uletené sny, chudoba, aj to vypínanie prúdu.“
FOTO PRE SME - JOSE BLEN FLORES
Hrdinami filmu sú dvaja hudobníci, čo túžia preraziť v Španielsku. Kam väčšinou mladí Kubánci odchádzajú?
„Ak mám pravdu povedať, odchádzajú, kam môžu. Len aby vypadli z Kuby. Je to smutné, ale je to tak. Jedna vlna odišla aj do Južnej Ameriky, veľa nás napríklad žije v Peru, ale väčšinou snívame o Európe a Severnej Amerike.“
V Madride môžete hovoriť svojou rodnou rečou. Nevytvára to však klamlivý pocit, že ste doma?
„Jazyk, to je teraz asi jediná moja výhoda toho, že Kuba bola španielskou kolóniou. Zostali nám z toho obdobia aj nejaké spoločné zvyky, ale aj tak narážam na čosi, čo si neviem zvnútorniť. Tu sa k sebe ľudia inak správajú, tu nemám ani more, doma som býval dva kroky od pláže.“
Nemôžete povedať, že Španielsko nemá more.
„Má, ibaže v tejto chvíli je odo mňa sakramentsky ďaleko. Aby som sa však iba nesťažoval, zamiloval som sa do španielskeho jedla, bez zemiakovej tortilly nemôžem byť. Môžem vám ju aj pripraviť, už je zo mňa špecialista.“
FOTO PRE SME - ANA RIVERO
Ako sa vám podarilo vytvoriť si tu hudobnú skupinu? Mali ste pri hľadaní šťastie?
„Nebolo to ľahké a neviem, či to môže byť ľahké. Je asi lepšie spoliehať sa na hviezdy alebo na vesmír, neviem. Mojou teóriou je, že keď čosi vyžarujem, čosi podobné sa mi vráti. A tak som svojich kolegov našiel pri spoločnom hraní. Napríklad pianistu z Čile, keď sme kdesi hrali afrobeat, saxofonistu z Argentíny a basistu z Venezuely, keď sme hrali salsu a bubeník z Kuby pribudol vďaka tomu, že máme spoločného kamaráta.“
Môžu hrať hudobníci džez, hoci nie sú kamaráti?
„Áno... Nie... Ale áno, môžu. Je však dôležité, aby sa v hodine, keď začnú spolu hrať, aspoň trochu hudobne a aj osobne poznali.“
Názvy skladieb často uvádzate v nárečí yoruba. Prečo je to pre vás dôležité?
„Keď skladám, snažím sa do hudby vložiť čo najviac z toho, čo patrí do môjho života. Vymodelovať ju z toho, čo som zažil, čo ma formovalo.“
A ako vás formoval jazyk?
„To je trochu dlhý príbeh, začína sa príchodom Španielov na Kubu. Keď im domáca ľudská sila nestačila na budovanie svojho impéria, museli si na nútené práce privliecť silnejšiu rasu. Začali teda voziť černochov z Afriky a tí prišli na Kubu aj so svojím náboženstvom, kultúrou, jazykom. Hovorilo sa ním v Nigérii aj v Benine. A hoci ním v podstate nerozprávam a poznám len zopár slov, keď čosi spomeniem pri hraní na koncerte, vzdávam tak aspoň úctu otcovi a svojim predkom z Afriky. Za všetko utrpenie a boj, čo na Kube zažili.“
Skoro každý deň niekde hráte. Máte čas aj na počúvanie hudby?
„Počúvam, a veľa. Rôzne štýly a najmä džez. Jedenásť rokov som hudbu študoval a už vtedy som vedel, že ak ju budem chcieť spoznať, bude to nekonečná cesta.“
Čo čaká džezovú hudbu?
„Bude sa meniť, vždy sa menila. Už sa mieša s elektronikou, sambou, v podstate so všetkým, ale to je dobre. Núti nás to otvárať sa a zároveň sa dostávame k novému publiku, stretávame nových, iných ľudí. Kedysi bol džez oveľa uzavretejším svetom.“
V New Orleanse sa hral bežne na ulici, dnes je to hudba, ktorá sa vraj ťažšie počúva. Čím to je?
„Džez sa naozaj trochu ťažšie počúva, aj sa trochu ťažšie hrá. Je to veľmi osobná hudba, každý člen sa cez improvizácie môže pustiť do svojho vlastného myšlienkového aj emočného diskurzu a každý ho má iný. Každý chce niečo iné povedať. Na to treba byť pripravený, otvorený. Napríklad, teraz z rádia počuť Michaela Jacksona, to je skvelá hudba, všetci hudobníci ju obdivujú. Cítiť v nej čiernu hudbu, soul, funky, všetko, napriek tomu to zostáva pop. A od popu k džezu treba urobiť ešte jeden krok. Neviem, možno je tým krokom zrelosť.“
Svoje detské roky ste prežili s prezidentom Fidelom Castrom. Aké naňho dnes máte spomienky?
„Naňho sa nedá zabudnúť, on bol každý deň v televízii aj s nekonečnými prejavmi. Ten najmýtickejší mal šesť hodín. Šesť hodín! Panebože! Raz som vystupoval na školskom dvore, keď prišiel na nejakú dôležitú ceremóniu. Poviem vám, triasol som sa, že som takmer odpadol. Lebo nám deťom sa socialistické myšlienky páčili, podľahli sme im. Nevedeli sme, že ich ľudia môžu tak skorumpovať.“
Sledujete teraz dianie u vás doma? Po tom, čo Američania zrušili embargo?
„Samozrejme. Už to muselo prísť. Všetci sa tešíme, že konečne prichádza zmena. Hoci vieme, že tá zmena sa môže vyvinúť aj jedným, aj druhým smerom, a my zatiaľ vôbec netušíme, ktorým.“
FOTO PRE SME - ANA RIVERO
