Časy úderných a metaforických balád sú preč. Po zisku Grammy skupina Mumford and Sons nahrala album s pesničkami, ktoré možno počúvať na veľkých štadiónoch pri pojedaní hotdogu a pití kokakoly.
Mumford and Sons získali Grammy za najlepší album roka a na pódiu si počas ceremoniálu vtedy zahrali s Bobom Dylanom. Tým sa mnoho folkových kapiel nemôže pochváliť. Ich spevák si navyše zaspieval v úspešnom filme bratov Coennovcov Vnútri Llewyna Davisa.
Určite pociťovali veľký tlak očakávania, keď chystali tretí album Wilder Mind, ktorý práve vyšiel.
Zdá sa, že sa na nahrávke nakazili rovnakou chorobou ako kedysi jedinečné kapely The Killers a Coldplay. Podobne ako ony aj kamoši združení okolo britského speváka Marcusa Mumforda úplne stratili identitu. Niekde medzi druhým a tretím albumom sa prepadli do predvídateľnosti a do žánrových hlbín pop rocku. Z nich už často niet návratu.
Nie sme hipsteri
Jediným nečakaným javom na ich novinke Wilder Mind je absolútna absencia folku a country, na ktorých základe kapela vznikla. A to boli pritom jedným z najvýraznejších moderných hlasov tohto žánru. Hudobníci z Mumford and Sons jednoducho odložili bendžá, vymenili ich za syntetizátory a prestali nahnevane lamentovať nad stratenou láskou. Zdá sa, akoby sa aura rozplynula a zostala veda.
Niet sa čomu čudovať, ich predchádzajúca nahrávka Babel sa v roku 2012 stala najrýchlejšie predávanou, a preto bol nevyhnutný manažérsky rez skalpelom. Zodpovedným za to je zjavne aj nový producent James Ford, ktorý predtým spolupracoval s Arctic Monkeys a Klaxons (z čoho však vznikli celkom dobré nahrávky).
Ten zmenu zvuku kapely obhajoval ako prirodzený posun. Spevák a mimochodom aj manžel herečky Carey Mulliganovej Marcus Mumford na to reagoval: „My nie sme hipsteri, čo si vytvoria jeden druh hudby a potom sa na všetkých vykašlú. Náš hudobný vkus je celkom obskúrny a má široké hranice. Nechcem sa nikdy zaseknúť na jednej veci,“ povedal pre magazín Consequence of Sound.
„Žijeme v generácii, ktorá si cez iTunes a Spotify môže vypočuť celé dejiny nahranej hudby. Bola by škoda to nepoužiť a neinšpirovať sa tým,“ dopĺňa basgitarista Ted Dwane.
Veľa kriku pre nič
Je pritom možné, že hudobníci sa báli, že začnú svojich najvernejších fanúšikov nudiť. To ako znejú na novinke Wilder Mind, pripomína skôr páčivú jednoduchosť U2 než energické ukričané pesničky s osudovo dramatickými motívmi z ich výborného debutu. Mimochodom, veď tie boli inšpirované Shakespearovou tvorbou v hrách Veľa kriku pre nič a Macbeth či knihami Johna Steinbecka.
Starosvetská intimita a poetika ako vystrihnutá z vidieckej zábavy v zaprášenej stodole zmizla. Pesničky z Wilder Mind si poslucháč vie skôr predstaviť na niekoľko miliónovom štadióne, kde návštevníci počas vystúpenia prežúvajú hotdogy a usrkávajú kokakolu. Veľa výnimočného nezostalo.
Sú, samozrejme, kritici, ktorí tento posun ocenili: nadšené recenzie publikovali denníky The Telegraph aj The Independent.
Kapela totiž vždy dokázala citlivo narábať s emóciami a ich novinka obsahuje istú energiu a silu rozcítiť – čím si určite pritiahnu mnoho nových fanúšikov. V živote sa vždy nejaké etapy uzatvárajú, a tak sa treba zmieriť s tým, že úderné a metaforické balady, ako boli The Cave či Lit〜tle Lion Man, už Mumford and Sons asi nezahrajú.
To však neznamená, že by v budúcnosti nemohli prekvapiť.
