23. januára vystúpi Phil Shöenfelt so Southern Cross v bratislavskom Klube za zrkadlom, 24. v Kazačku Piešťany a 25. v breznianskom Bombura klube. FOTO - ROMAN ČERNÝ/ZUZANA OPLATEK
Anglický hudobník v internetovom rozhovore o pokrytectve, Aladinovej jaskyni a náhlom šťastíPHIL SHÖENFELT je anglický muzikant, svetobežník, ktorý sa usadil v Prahe. Našiel si tam novú kapelu Southern Cross. „Prahu oveľa ľahšie zvládam,“ hovorí o tom, že naplánovať si skúšku s kapelou v Londýne bolo skoro ako pripraviť vojenskú operáciu.
Jeho temnú muziku prirovnávajú k Nickovi Cavovi, ale aj k deltskému blues. Postavami piesní sú štvanci žijúci paranoju veľkomesta, podobne ako postavy jeho kníh odohrávajúcich sa v New Yorku a v jeho prvej kapele Khmer Rouge.
V New Yorku ste vraj žili v časoch, keď bol ešte zábavným mestom. Ako to vyzeralo?
„Žil som tam v rokoch 1979 až 1984. Pôvodne som šiel do New Yorku na dovolenku, lenže zaľúbil som sa do striptízovej tanečnice. A potom do druhej, ktorú som si vzal. V meste vládol hedonizmus, nevedeli sme nič o AIDS. Vrcholila punková scéna: The Ramones, Patti Smith, Blondie hrávali v malých kluboch ako CBGBs. Hrával som tam aj ja s postpunkovými Khmer Rouge. Hoci sme neboli úplne najznámejší, tá scéna žila, vibrovala energiou a som rád, že som bol jej súčasťou.“
V knihe Feťácka láska píšete o živote, ktorý ste viedli, drogách, vzťahoch. Nemáte s otvorenosťou problém medzi uzavretými Východoeurópanmi?
„Práve dokončujem trilógiu Stripped, tá bude ešte extrémnejšia. Nevidím dôvod, prečo nebyť v literatúre a hlavne autobiografii úprimný. Ak sa úplne neobnažíte, nebude to fungovať. A nemyslím si, že Východoeurópania sú nejako zvlášť pokryteckí, určite nie v porovnaní s Angličanmi! Tí si z pokrytectva urobili spôsob umeleckého vyjadrovania.“
Hrávali ste pred kapelou The Clash, Billym Idolom, Nickom Cavom. Je hlas starých rockerov stále silný alebo ho prehlušia dnešné kapely či dídžeji?
„Zdá sa mi, že ich vplyv nezmizne. V Marilynovi Mansonovi počujem Alicea Coopera, v Ministry Led Zeppelin a The Sex Pistols či Television v hudbe The Strokes. Odkedy Elvis Presley a Little Richard rozkrútili to koleso, tvorivosti v pop-music neubúda. Ako Aladinova jaskyňa pokladov - len ju vydrancovať. Dídžeji ma dosť nudia, oveľa radšej mám elektronickú hudbu, tú som mal rád aj v sedemdesiatych rokoch, keď nemeckí Kraftwerk, Tangerine Dream, Can a Neu vytvorili novú formu.“
Kritici hovoria, že na novom albume Ecstatic napriek temnej hudbe, ktorú hráte, cítiť náznaky šťastia. Z čoho?
„Je to moja najveselšia platňa, ťažšia, rockovejšia a do tanca. Stále je tam dosť náladoviek, a ak ju porovnáte s Kylie Minogue alebo Helenou Vondráčkovou, potom áno, je dosť temná. Čím som starší, tým som šťastnejší a neviem prečo.“
Vraj si nevšímate hudobné trendy. Je dôležitejšie robiť si svoju hudbu, ako sa snažiť predávať platne?
„Neignorujem ich, ale to, čo sa hrá na MTV a Vive, je skôr tréning marketingových stratégov. Ja viem robiť len takú hudbu, ktorú cítim vnútri. To si mám v mojich rokoch obliecť mikinu s kapucňou a rapovať ako chlapec z Bronxu?“
Ale na webovej stránke máte nezvyčajný nákres s rozmiestnením aparatúry a množstvo požiadaviek.
„Odporné - urobili sme ho kvôli nemeckým promotérom, ktorí asi trpia paranojou, že ich niečo zaskočí, nejaký káblik, o ktorom v živote nepočuli. Bizarné, uznávam, nikde okrem Nemecka sme to nepotrebovali.“
Poznáte slovenskú pop-music? Prečo ste sa rozhodli ísť hrať sem?
„Veľmi ju nepoznám, hádam len Tornádo Lue, ktoré vydávalo na tej istej značke ako môj druhý projekt The Fatal Shore. Videl som Janu Kirschner, má nádherný, silný prejav. A aj Richarda Müllera, zdal sa mi trochu divný, megalomanský. Na Slovensku som už hral a s Fatal Shore sme nahrávali album v Lučenci.“
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
