Nie je ani svätuškárom, ani špekulantom so spásou. Lekár a diplomat Jean-Christophe Rufin iba opísal, ako sa na ceste do Santiaga de Compostela zmenil na pútnika. Výsledkom je vzrušujúce čítanie.
Svätojakubská púť do Compostely sa už stihla čiastočne sprofanovať a stať sa akýmsi trendom. Po hite Paola Coelha Pútnik z Compostely je už čitateľ ostražitý. Našťastie, Jean-Christophe Rufin nástrahy s prehľadom zvládol, keď písal knihu Nesmrteľná túra do Compostely a vznikol príťažlivý a vtipný cestopis.
Donedávna sa o tomto putovaní vedelo málo. V posledných rokoch sa cesta do Santiaga de Compostela stihla dostať do zoznamu UNESCO, vyhlásili ju za Európsku kultúrnu cestu. Počet pútnikov sa počíta už v stotisícoch. Jedni putujú zďaleka, druhí len posledný úsek pred Santiagom a iní sa neváhajú doviezť k pozostatkom apoštola lietadlami.
Je originalita možná?
Putovanie v znamení mušle má svoje biznismodely, autentické i gýčové podoby. Blogy o púti sú rozmanité, sú v nich opisy cesty k sebe či Bohu, praktické bedekre alebo obrázkové dokumenty krás Španielska. Téma je teda prehustená a originálny prístup je takmer nemožný.
Jean-Christophe Rufin však v sebe kombinuje všetky predpoklady na to, aby sa mu to podarilo, osobnostné i literárne. Je lekár a diplomat, jeden zo zakladateľov Lekárov bez hraníc, niekoľko rokov pôsobil ako francúzsky veľvyslanec v Senegale. Je humanitárnym pracovníkom, druhým najmladším členom Académie francaise a súčasne spisovateľom, ktorý má už doma dve Goncourtove ceny.
Jeho nesmrteľná túra do Compostely bola v roku 2013 druhou najpredávanejšou knihou vo Francúzsku – a určite to nie je zásluha „Coelhovho efektu“. Čím teda prerazil? Toto je jedna z tých kníh, pri ktorých má recenzent chuť povedať: Zožeňte si knihu a čítajte! Budete očarení a ja vám neviem povedať prečo. Keďže by to bolo zbabelé, radšej toto okúzlenie skúsime v náznakoch zdôvodniť.
Ako sa stať pútnikom
Čosi naznačí podtitul knihy, v českom preklade znie: Poutníkem chtě nechtě. Cesta do Compostely je osudom. Vyzerá na slobodnú voľbu len vo chvíli, keď je účastník cesty ešte krásne naivný. „K sv. Jakubovi človek vyráža s predstavou slobody a čoskoro zisťuje, že je spolu s ostatnými galejníkom Compostely,“ píše Rufin.
On putuje do Compostely tzv. Severnou cestou. Po tej ešte nekráčajú davy. Na prvý pohľad nepíše nič výnimočné, ale jeho mix pocitov, zážitkov, stretnutí a reflexií čitateľa dostane. Vôbec nejde o cieľ (to nie je prelomové poznanie), Compostela je vedľajšia. Dôležité je nechať sa viesť samotnou cestou.
Keď návštevník noblesných recepcií píše o tom, ako týždne putuje špinavý a zablatený krajinou, je to chuťovka. Mení sa na pútnika. Samozrejme, registruje aj okolie – radové domy na predaj, nevábne okolie španielskych diaľnic, opustené vidiecke kostoly, kláštory s podivnými mníchmi – ale najväčším dobrodružstvom je to, čo sa deje v ňom. Je to zmes vzrušenia z novej nezávislosti a oslobodenia od túžby vlastniť. Lebo veď najväčším bohatstvom pútnika je ľahký batoh.
Bez románovej fikcie
Hodiny strávené putovaním sú časom melanchólie, sebaspytovania a úprimnosti. Rufin nie je svätuškárom, ktorý si chce kúpiť zásluhy pre nebo, ale nenásilne sa otvára symbolom a rituálom starej Európy. Jeho cesta je osamelá, ale stretáva i ďalších, špekulantov so spásou aj postavičky, ktoré „on the road“ dospievajú a získavajú do tváre tóny šľachetnosti.
Najväčším plusom tohto cestopisu je práve to, že nejde o románovú fikciu. Posolstvo znie výborne. Stále na nás čakajú prekvapenia a vieme im pomôcť. Stačí vyraziť na cestu.
