Filmov o vojne sme kedysi videli toľko, že sme k nim mali averziu. Neustále bežali v televízii alebo sa na ne povinne chodilo do kina. Keď boli dnešní štyridsiatnici deťmi, od konca vojny neuplynulo ani tridsať rokov a stále bola v mysliach ľudí. Dnes už filmy o vojne dokážeme vnímať inak. Jeden z nich, Pieseň o sivom holubovi, pozeráme dokonca ako skutočný artefakt.
Poviedkový film Pieseň o sivom holubovi režiséra Stanislava Barabáša vznikol šestnásť rokov po vojne. Tak ako v iných filmoch stvárňujúcich tému vojny, aj v tomto sa strieľa a vybuchujú granáty. Je však iný. Aj po rokoch si ho preto dokážeme pozrieť nie ako povinnú jazdu z minulých rokov, ale ako umelecké dielo oslovujúce silnou výpoveďou.
Pieseň o sivom holubovi rozpráva o vojne v pôsobivých poetických obrazoch, vyjadruje posolstvo v umeleckej skratke, neplytvá dialógmi, príliš nerozvíja dej. Spôsobom rozprávania a filmovým jazykom ide v pravom slova zmysle o baladu. Tvorcovia prekonali dobové klišé a nadviazali na svetovú modernu.
Hoci je film Barabášovým režijným debutom, zažiaril aj v zahraničí. Získal osobitný čestný diplom na 22. medzinárodnom festivale v Benátkach a všimli si ho aj na festivale v Cannes.
Predlohou k filmu sa stal scenár Alberta Marenčina a Ivana Bukovčana, ktorý získal prvú cenu v štátnej súťaži k pätnástemu výročiu oslobodenia Československa.
Dej sa odohráva v slovenských horách na konci druhej svetovej vojny. Šesť filmových poviedok spájajú postavy detských hrdinov, troch vidieckych chlapcov: Rudka, Vinca a Martina. Prvý príbeh sa začína v lete 1944, posledný sa končí na jar 1945.
Za začiatok novej vlny československého filmu sa síce považuje Slnko v sieti Štefana Uhra z roku 1962, no debut Stanislava Barabáša už rok predtým novú vlnu predznamenal. „Na Slovensku neexistoval trend. Každý režisér si išiel svojou vlastnou cestou, každý s vlastnými jazvami a na vlastné riziko,“ spomínal neskôr Barabáš v rozhovore s filmovým teoretikom Antonínom J. Liehmom.
Holub ako symbol
Ako upozorňuje filmový kritik Pavel Branko, chruščovovský odmäk na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov znamenal v kinematografiách bývalého východoeurópskeho bloku posun od epického princípu k poetickému.
