Po piatich rokoch teraz vydávajú Shina, Daniel Salontay a Marián Slávka vo vlastnom vydavateľstve Slnko Records novinku, na ktorej však akusticky prerobili pesničky zo starších albumov. Hľadajú tak novú tvár.
Nový album ste nazvali podľa pesničky „A to je všetko?“ Vzbudzuje to dojem, že tým niečo uzatvárate.
Shina: „Ten otáznik zohráva v názve dôležitú úlohu. Uzatvárame tým kapitolu repertoáru z posledných našich albumov od roku 2006 a zároveň to nie je pre nás ako kapelu koniec. Niektoré úseky života je jednoducho dôležité ukončiť s istou poctou. Svet sa totiž neustále mení. Najprv sme chceli nahrať živý koncert, ale potom nás odradili technické podmienky, preto sme sa rozhodli urobiť živý album nahraný v štúdiu.“
Daniel: „Pre mňa pesnička A to je všetko? znamená aj obdobie, keď som sa lúčil so svojou mamou a bola vôbec poslednou na našom predchádzajúcom albume.“
Zároveň však otáznik môže znamenať pochybnosti.
Shina: „My rozhodne nekončíme a ideme ďalej. Na druhej strane nikdy nevieš, čo sa stane v budúcnosti, či budeme schopní dokončiť to, čo sme začali.“
Ak ste teda niečo uzavreli týmto albumom, ako vyzerá vaša budúcnosť?
Shina: „To ešte nevieme, ale veľkým obohatením je pre nás návrat bubeníka Mariána Slávku po trinástich rokoch, ktorý bude hrať aj na klavíri a prinášať do kapely svoje vlastné autorské nápady a motívy.“
Ako teda u vás vyzerá proces tvorby nových piesní?
Daniel: „Skladať pesničku nie je jednoduché. Keď vzniká nová hudba, tak je nutné v sebe potlačiť rozum a nechať voľnosť hudbe, ktorá prichádza. Je to ako pokus chytiť motýľa a pritom mu neublížiť ani len nezotrieť farbu z krídiel. Myseľ a sebahodnotenie je niekedy na obtiaž aj pri živom hraní. Ak má náš koncert občas pomalý rozbeh, je to preto, že sa chceme najprv naladiť na divákov a situáciu – často to býva boj, aby sme sa vedeli sústrediť.“
Vo filme 20000 dní na Zemi Nick Cave rozprával o jednom koncerte Niny Simone: že keď ju stretol v zákulisí, tak ju videl neuveriteľne rozladenú, dokonca keď vyšla na pódiu, že z nej vychádzalo pohŕdanie publikom, ale na druhej strane odohrala vtedy najlepší koncert kariéry.
Daniel: „To mi pripomína kolínsky koncert Keitha Jarretta, zásadná koncertná nahrávka sólového klavíra, ktorá ovplyvnila veľa hudobníkov. Jeho producent v jednom dokumente spomínal, že v ten večer bolo všetko zlé – klavír, jedlo, stres, hnačka. Keith vraj ledva vošiel na pódium, prišiel o všetku istotu, ktorú v živote mal. Lenže v momente, keď položil ruky na klavír a zahral prvý tón, tak zistil, že nadišiel čarovný moment.“
Shina: „Keď sme pred rokmi hrali na festivale v Boskoviciach, tak počas zvukovej skúšky na nás začali vykrikovať akýsi opití ľudia pod pódiom a jeden z nich po mne hodil plný kelímok piva – ten ma síce netrafil, ale cítila som sa, akoby mi niekto vylepil. Najprv som sa chcela ľutovať, ale potom sa hrozne naštvala, celý pocit sa cezo mňa zvláštne premlel a chcela som mu dokázať, akú skvelú hudbu zahráme. Ten koncert sa podľa mňa dobre podaril.“
Myslíte si, že s neistotou vzniká lepšia hudba?
Shina: „Dnešný svet je dobou poistenia. Chceme vedieť presne, v ktorej minúte nám odchádza autobus, chceme si všetko presne naplánovať. Akoby bolo pre ľudí náročné zmieriť sa s neistotou. V hudbe je to úplne základné. Nemáš žiadnu poistku – nevieš, či skladbu dokončíš, či ti nebude preskakovať hlas. Úlohou umelca je ľudí vytiahnuť z tohto sveta rutiny. Možno aj preto medzi hudobníkmi sú mnohí, ktorí sa nechajú uniesť alkoholom a drogami, pretože sa snažili v sebe vypnúť tú rozumnú časť – často sa to však obrátilo proti nim. Je to nesprávna cesta.
Vaše texty odhaľujú mnoho z vášho vnútorného sveta, nebojíte sa toho, že sa odhalíte príliš?
Shina: „Pre nás je to oslobodzujúce hovoriť, čo sa v nás deje nahlas. Nie sú ani tak o situáciách, v ktorých sa ocitáme, ale o stavoch duševných, ktoré zažívame. Zámerom je pre mňa aj to, aby vždy texty ponúkali východ z bolesti.“
FOTO SME - Jozef Jakubčo
Hráte veľa v zahraničí. Organizátori tých koncertov od vás vyslovene žiadali slovenčinu v piesňach?
Shina: „Počas jedného dlhého obdobia sme sa všade dostali vďaka jazyku. Išlo totiž o festivaly, ktoré predstavovali hudbu z istého regiónu. V žánri world music a etno sa s rodným jazykom podľa mňa dá oveľa ľahšie preraziť.“
Českí DVA sa uchytili napríklad fiktívnym jazykom.
Shina: „Oni to majú super. Na začiatku tiež vlastne hrali štýlovo také etno, ale neskôr stavili na tanečnosť a údernosť prejavu a teda jazyk pre nich teda prestal byť dôležitý.“
Je pre vás na značke Slnko records nutné, aby kapely hrali slovensky?
Shina: „Nie je to najdôležitejšie, ale pokiaľ tie kapely ostávajú na tomto území, tak sa mi zdá, že sa vďaka slovenčine s publikom lepšie spájajú. Kapela Walter Schnitzelsson je výnimka, sú vlastne jedinou kapelou spievajúcou anglicky, ktorú som vydala, ale majú v sebe isté čaro a jazyk pri nich tiež nehrá úlohu. Nejde mi o zárobky na značke, ale o rast tých osobností.“
Nedávno ste na internetovej stránke vydavateľstva mali vyhlásenie, že už neprijímate nahrávky od nových talentov. Nebojíte sa, že ich tým odradíte?
Shina: „Ten nápis je tam už štyri roky, ale vôbec to nepomáha. Tých, čo chcú, tých neodradíš ničím. Ponúk dokonca chodí stále viac. Na Slovensku je rybník taký malý, že ak sa objaví nový talent, tak zakaždým si ku mne cestu nájde. Napríklad odkedy Rádio_FM spustilo projekt Demovnica, tak sa nové talenty objavujú ako na bežiacom páse. Všetko, čo má možnosť sa stať, tak sa stane.“
