Nikdy nebudeme vyberať filmy podľa toho, kto ich nakrútil, tvrdil vždy riaditeľ festivalu v Cannes. Spoločenský tlak ho však možno donúti konať inak.
Z Cannes
od našej redaktorky
Kristíny Kúdelovej
V histórii festivalu v Cannes je jedno pozoruhodné číslo: 1. To je počet žien, ktoré doteraz vyhrali Zlatú palmu. Tá jedna sa volá Jane Cam〜pion, za film Piano ju dostala ešte v roku 1993.
Odvtedy nič. Žiadna režisérka už taký úspech nedosiahla a je veľa takých, čo si myslia, že žiadna na to ani nedostala príležitosť. Festival v Cannes už istý čas počúva výčitky, že nereaguje na rodovú nerovnosť vo filmovom priemysle, nevyhľadáva talentované autorky a že ich filmy do hlavnej súťaže zaraďuje len minimálne.
A že boli aj roky, keď v súťaži žiadne ich filmy neboli.
Svet sa mení. Cannes nie
„Nikdy sa pri výbere filmov nebudeme riadiť podľa toho, kto ich nakrútil. To by sme pristúpili na politiku kvót, čo by problém ešte zhoršilo,“ opakoval zakaždým riaditeľ festivalu Thierry Frémaux. Takto reagoval na petíciu, ktorú pred dvoma rokmi zorganizovali francúzske umelkyne, ku ktorým sa čoskoro pridali aj tisícky Američaniek. Tvrdili, že Cannes funguje ako uzavretá rodina, o Zlatú palmu súťažia stále tí istí. Nanni Morreti, Paolo Sorrentino, Quentin Tarantino, Gus Van Sant.
Zhodou okolností, samí muži. Preto signatárky festivalu odkázali: „Svet sa mení. Zmeňte sa aj vy.“
Argumenty riaditeľa popri prejavoch nespokojnosti príliš nefungovali, hoci sú celkom logické. Navyše, veci sa začali meniť aj na druhej strane Atlantiku, v Hollywoode, s ktorým si festival v Cannes udržuje priateľstvo aj napätý vzťah zároveň.
Keď si Patricia Arquette preberala Oscara za úlohu vo filme Chlapčenstvo, pustila sa do horlivého diskurzu o rovnosti práv a príležitostí a kamery vtedy rýchlo zachytávali, ako Meryl Streep vstáva zo stoličky a nadšene jej tlieska a ešte aj píska. Vzápätí sa pridala Hillary Clinton a potom aj rôzni univerzitní pracovníci začali zverejňovať štúdie o tom, aké postavenie vo svete filmu ženy majú.
Otvárací film festivalu s Catherine Deneuveovou nakrútila Emmanuelle Bercot.
Foto - FDC
Bože, ty si pekná
Napríklad z nich vyplýva, že ženy nakrúcajú len šesť percent z veľkorozpočtových filmov. Za tým sa vraj skrýva nedôvera producentov, že by im taký veľký rozpočet mohli zveriť. Ťažko sa to dokazuje, ale ako príklad by mohol poslúžiť Twilight. Prvý diel nakrútila Catherine Hardwicke. Keď mal v kinách nečakaný úspech, producenti chceli znásilniť a znásobiť víťaznú formulu – a druhý diel už režíroval Chris Weitz.
Samozrejme, festival v Cannes nepotrebuje riešiť hollywoodsku mašinériu. Pred niekoľkými dňami však skupina anonymných filmárok založila blog, kde zverejňujú urážky, ktoré pri práci počúvajú od svojich kolegov. „Už istý čas režírujem jeden seriál. Vždy, keď dám kameramanovi nejaký návrh, ktorý sa mu nepáči, povie mi: Bože, moja, ty si naozaj pekná,“ píše napríklad jedna z nich.
A Thierry Frémaux už zrazu netvrdí, že festival v Cannes je len dôsledkom toho, čo sa vo svete deje. Tento rok sa ho prvýkrát pokúsi aj sám trochu zmeniť. Zorganizoval preto sériu stretnutí s názvom Ženy v pohybe a presne o takýchto veciach vraj na nich bude reč.
Sú už dve
Akoby náhodou sa aj otváracím filmom stala dráma La tete haute od režisérky Emmanuelle Bercotovej.
V súťaži sú aj dva filmy, ktoré zjemňujú rodovú nerovnováhu, oba nakrútili Francúzky, Valérie Donzelli a Maiwenn. Keby im porota vedená bratmi Coenovcami prisúdila nejakú cenu, a jednej z nich aj Zlatú palmu, kronikári by radostne písali číslo 2 do festivalovej kroniky a aj svetové médiá by to vo veľkom komentovali. Ony samy by však možno bojovali s podozrením, že za ich víťazstvom stálo politické rozhodnutie.
