Sú filmy, ktoré sa začnú a hneď svojou zvláštnosťou vzbudzujú podozrenie, ale čím viac svoju zvláštnosť rozvíjajú, tým sú sugestívnejšie, zaujímavejšie. Až z nich nakoniec odchádza publikum celkom očarené, aj keď stále presne nevie čím.
S pomocou moci
Taký je film Rozprávka všetkých rozprávok. Matteo Garrone ho nakrútil podľa troch talianskych rozprávok, ktoré v 17. storočí napísal Giambattista Basile v shakespearovskom duchu. Všetky sú príbehmi z kráľovstiev, kde vládcovia mali toľko moci, že si svoje želania a túžby mohli plniť za každú cenu. Mohli pri tom aj prekračovať hranice slušnosti a zdravého úsudku, mohli konať nepremyslene, unáhlene a aj násilne.
Hoci je v nich všetko to, čo všetci dobre poznáme, pretože o tom odmalička minimálne čítame, Garrone našiel spôsob, ako z nich urobiť skoro až triler s neznámym koncom.
„Zásadné je to, že s Matteom sa aj pri známych veciach púšťate na cestu, o ktorej netušíte, kam vás zavedie. Uzatvárate dohodu na vstup do bizarného sveta a na začiatku si vôbec neviete predstaviť, čo sa v ňom môže diať,“ povedala po premiére v Cannes Salma Hayek, ktorá hrá kráľovnú, posadnutú túžbou po dieťati.
Zločin a trest
Aj Matteo Garrone patrí k tvorcom, ktorí sú v Cannes pravidelne. Najprv mal v súťaži film Gomorra o talianskej mafii, potom Reality, fantazijnú rozpravu o tom, ako sa z televízie a mediálnej slávy stáva nové náboženstvo. Za oba dostal Grand Prix a ani teraz netreba festivalovým dramaturgom vyčítať, že ho zavolali opäť.
Usmievavý filmár, ktorý o sebe hovorí, že je hanblivý, znovu trochu profesionálne narástol.
Pozoruhodne stiera hranicu medzi reálnym a surreálnym (keď sa na tlačovú konferenciu prišiel pozrieť predstaviteľ obrieho netvora, novinári si ho fotili, ako keby neverili, že naozaj môže existovať), lokácie vyhľadáva neurčité tak, že nikto nevie, či sú živé, alebo počítačové a mätie anglickým jazykom, ktorý k talianskym rozprávkam nepatrí.
A popritom ešte odmieta zákony časopriestoru, svoj príbeh zbavuje časových aj priestorových súvislostí. Aj preto sa z tých známych rozprávok, postavených na starodávnej ľudskej múdrosti, mohla stať znepokojivá a výstražná dráma na spôsob Zločin a trest.
Garrone sa práve zobudil
Medzinárodné zloženie filmového štábu svorne tvrdilo, že bolo skvelé nakrúcať v Taliansku. Prísne pravidlá, ktoré ovládajú napríklad americký filmový priemysel, neplatili a keď vraj niekto zahlásil, že je hladný, všetko sa zastavilo a šlo sa jesť. Vincet Cassel, filmový kráľ, nevyliečiteľne túžiaci po kráse a mladých ženských telách, ako kompliment dokonca uvádza: „Matteo pri práci stále vyzerá, ako keby sa práve zobudil.“
Že sa napriek tomu dokáže dopracovať k forme a obsahu, ktoré provokujú svojou originalitou a zároveň neurčitosťou, skúšala vysvetliť Salma Hayek: „Neraz sa stalo, že nechcel použiť vydarenú, bezchybnú scénu. Pýtala som sa ho prečo? V čom je problém? Odpovedal mi , že hoci je to dobrý záber, jemu sa zdá, že ho už niekde videl. Takže on nehľadá to, čo je dobré. Hľadá to, čo je jeho.“
