Najstaršia začínajúca kapela, aj tak sa označujú Saténové ruky, práve vydali dravý debut, ktorému nechýba mladícka energia. Nepotrebujú žiadne hlboké metafory, nazvali sa podľa služby v nechtovom salóne.
Videoklip k ich piesni si návštevníci na stránke YouTube vypočuli 25tisíckrát – čo je výnimočné pre začínajúcu slovenskú kapelu. Saténové ruky s úspechom nepočítali a už vôbec nečakali, že by im obraz k pesničke stvoril japonský animátor žijúci v Prahe. Teraz vydávajú debutový album plný nadšenia a zdravého cynizmu.
Prvé kroky kapela absolvovala na Silvestra počas rodinnej dovolenky v penzióne v obci Hodruša-Hámre, ktorý dnes už neexistuje. V jednej jeho časti sa nachádzala odhlučnená tanečná sála vybavená hudobnými nástrojmi. A tak dvaja členovia ešte neexistujúcej kapely v nej po večeroch vymýšľali prvé pesničky.
Kým nechodia do krčmy, dovtedy dobre
Hrať hudbu brali ako voľnočasovú aktivitu. Na otázku, či je náročné tvoriť album popri rodinných povinnostiach, odpovedá jeden z členov Kasko: „Kým nechodíme do krčmy, ale na skúšky, tak dovtedy je dobre.“ Kapela sa cíti dobre zohratá, hoci nevyrastali na rovnakom sídlisku.
„Často na seba nekričíme,“ dopĺňa spevák a basgitarista Bebe. Prehnanými ambíciami sa nenechávajú vyrušovať, ak už teraz jeden album vydali, tak ďalšou métou je vydať druhý. A to prvý koncert odohrali už pred štyrmi rokmi. Mnohé úspechy kapely podľa nich vznikli vďaka náhode, takzvanému samospádu. Realita stále predbieha ich ambície, tvrdia.
Jednou z udalostí, ktorá to ilustruje, bol aj príchod japonského režiséra Sugimota Kousukeho, ktorý im nakrútil už spomínaný klip k piesni DušaN.
Ten sa presťahoval do Európy, chcel skúsiť inú kultúru. Po čase mu však prepadli víza do Európskej únie a prišiel problém riešiť na ambasádu do Bratislavy – s tým mu práve pomáhal bubeník kapely Jožo Lipa, ktorý mu v aute púšťal vznikajúce piesne: „Keď Kousuke odchádzal, tak sa spýtal, či by nám mohol spraviť video, obľubuje totiž rockovú hudbu.“ Na jednej strane bol mimoriadne introvertný, na druhej aj mimoriadne rýchly. Po štyroch dňoch po dohode už poslal nakreslené postavy – tvoril ich tiež zo záľuby po nociach. Kapela naňho mala jedinú požiadavku: aby do obrázkov vniesol aj diela slovenských maliarov, ktorí sa v texte spomínajú – Fullu či Galandu.
Viac draví ako mladí
Najstaršia začínajúca kapela, tak sa označili Saténové ruky na krste svojho debutového albumu – zrejme preto, že väčšina členov skupinynie je najmladšia. Napriek tomu, že ich hudbe chlapčenská dravosť a ľahkosť nechýba.
Kapela s nadhľadom a recesiou komentuje bežné životné udalosti, ktoré nám dvíhajú adrenalín, ako napríklad v spomínanej piesni DušaN stretnutie s otravnou známou, ktorá sa na vás v bare snaží zapôsobiť znalosťou domácich výtvarníkov.
Vo vás to vrie a vaše myšlienky sa zhustia do myšlienkovej sľučky: „Stále rozpráva, rozpráva, rozpráva,“ refrén pesničky DušaN je presne taký nákazlivý ako kvílivé gitarové melódie v iných častiach albumu. V jednej skladbe zase hudobníci opisujú pocity rozčarovania z nesplnených ambícií: „Radosť sa nedostaví ani vtedy, keď riadim auto nižšej strednej triedy.“
Napríklad ani názov skupiny Saténové ruky nie je žiadnou hlbokou metaforou, iba označením služby v nechtovom štúdiu – aj preto prvý album krstili Indulonou. Navyše slovenčina v ich textoch znie nezvyčajne svižne a sviežo. Speváci sa síce striedajú, ale poslucháč si to nemá možnosť uvedomiť, aj keď ich prejav je rozdielny. Pripomenúť môže napríklad aj projekt Tomáša Slobodu Sounds Like This – ten novú nahrávku aj koprodukoval. Nahrávka je plná testosterónu, ale ženské hlasy na nej chýbajú. „Existuje porekadlo, že ženy v mužskej kapele sú problematické,“ hovorí Bebe, ale nevylučuje, že by si niekedy na pódium pozvali vokalistky, napríklad vlastné partnerky. Ďalší vývoj v ich kapele však opäť nechávajú na náhodu – samospád.
