Taliansky režisér Nanni Moretti sa tentoraz o Zlatú palmu neuchádza ako politicky angažovaný režisér. Po smrti mamy nakrútil film Mia madre a znovu je veľmi osobný.
Zdalo sa, že strata blízkeho človeka sa nedá vyjadriť lepšie, keď Nanni Moretti nakrútil Synovu izbu a v roku 2001 získal v Cannes Zlatú palmu.
V jeho filme tragicky zahynul dospievajúci chlapec, topil sa a zúfalo sa snažil zachrániť, kým jeho mama zasnívaná nakupovala na trhu, sestra hrala basketbal a otec počúval utáraného psychiatrického pacienta. Všetci traja sa vydali inou cestou, aby sa s tým vyrovnali, a keď sa na záver spoločne zmierlivo prechádzali pri mori, aj tak každý zostal so svojím smútkom sám.
Zamaskované ja
Moretti patrí medzi najväčšie osobnosti talianskeho filmu. A nielen filmu, aj spoločenského a politického života, svoje názory vo svojich filmoch neraz jasne prejavil.
Je to však len polovica jeho práce, k písaniu a filmovaniu ho rovnako ženú intímne témy. Za také možno považovať aj šialený strach a úzkosť, ktoré musí prežívať novozvolený pápež a ktoré tak provokatívne a zároveň citlivo rozvinul vo filme Habemus papam z roku 2011.
Aj teraz prišiel do Cannes s osobným filmom, hoci to ani za nič nechcel priznať a na stretnutí s novinármi sa radšej pozeral do zeme, aby neboli príliš zvedaví a on nemusel hovoriť, že film Mia madre nakrútil po tom, čo zomrela jeho mama.
Svoj smútok vo filme maskoval, hlavnú úlohu tentoraz nehrá on, ako má vo zvyku, ale žena, herečka Margherita Buy. Nezamaskoval ho však úplne, pretože Buyová hrá režisérku, ktorá nakrúca angažovanú politickú drámu, kým je jej mama v nemocnici a lekári vravia, že jej stav už bude len horší. Čo to s ňou urobí?
Moretti ukázal, ako ju to vrhlo do absolútnej neistoty a bezmocnosti. Denne viedla veľký filmový štáb, počúvala herca, ktorý nezmyselným vtipkovaním zakrýval svoju nepripravenosť, odpovedala na ťažké otázky novinárom – a pritom cítila, že jej uniká tá najbytostnejšia vec, ktorú by mala do dôsledkov prežiť.
Vedela, že realita nie je to, čo sa ako filmárka pokúša rekonštruovať, ale to, čo zostane, keď príde domov.
Škatule, knihy a bývalí žiaci
Prežívanie smútku, ktoré je také vnútorné, že je neprenosné, je pre filmára ťažká úloha. Ťažko ho uchopiť, ťažko ho vyjadriť, Nanni Moretti to skúšal komponovaním snov, predstáv, spomienok, ktoré sú niekedy neodlíšiteľné od reality. Jeho filmová režisérka si vďaka nim v poslednej chvíli dávala dokopy obraz svojej mamy, videla v nich, čo všetko ju definovalo.
„Čo zostáva medzi nami živými po tých, čo od nás odišli?“ pýtal sa v Cannes Moretti. „Knihy, šaty, pobalené škatule?“ Jeho mama bola učiteľkou latinčiny a v jeho prípade to boli aj spomienky žiakov, ktorých učila. Keď zomrela, stále sa nejakí objavovali a rozprávali mu veci, o ktorých vôbec netušil.
Po premiére filmu Mia madre sa okamžite prejavilo, ako ho doma vnímajú, že do vnímania a hodnotenia jeho filmov vstupuje i predstava, že by mal reprezentovať celé Taliansko. Talianski novinári sa ho preto v súvislosti s jeho filmom pýtali aj na to, ako vidí budúcnosť svojej krajiny.
Zvyšok sveta však asi videl veľmi osobný, vnútorný film, o ktorom vedeli, že si ho musí preložiť každý sám.
