Blíži sa leto. Predstavte si rozpálené pláže, ľadové nápoje, palmy a surferov elegantne zdolávajúcich vlny. Presne také obrazy môže vyvolávať hudba škótskej štvorice Django Django, ktorá v súčasnosti pôsobí v Londýne. Označiť ich za podmaz k atmosfére letných kúpalísk by však bolo zjednodušením.
Ich pesničky totiž majú viac než jedinečnú štruktúru – aj preto pred tromi rokmi spôsobili rozruch svojím debutovým albumom, mnohí v nich videli objav roka. Teraz sa vracajú s novinkou Born Under Saturn, na ktorej ich rozmanitosť dozrela.
Nie sú Django ani Django
V roku 2011 boli pritom začínajúcou kapelou s neveľkými ambíciami, nezávislé vydavateľstvo, ktoré ich album vydávalo, z neho vtedy optimisticky poslalo na pulty niekoľko tisíc kópií. Nečudo, veď skupina vtedy jeho väčšinu nahrala v spálni jedného z ich členov. Spätná väzby od kritikov ich však nečakane vystrelila medzi širšie publikum a dnes vypredávajú koncerty.
„Než sme si to uvedomili, tak sme sedeli v lietadle do Austrálie a potom dva roky žili na ceste,“ spomína bubeník kapely David Maclean pre Guardian. Hudobní publicisti dokonca tvrdia, že skupina založila nový žáner, prirovnávali ich k nasledovateľom Pink Floyd či Beach Boys a udelili jej nomináciu na cenu Mercury. Ich druhý album Born Under Saturn sa v rebríčkoch predajnosti umiestnil ešte vyššie.
Názov kapely však zostáva záhadou: aj keď evokuje meno slávneho swingového hudobníka Djanga Reinhardta alebo hrdinov z westernov, kapela odmieta tvrdenia, že by sa tým inšpirovala. To isté platí o ich hudbe – na jednej strane to vyzerá, že ich inšpirovalo všetko od prapočiatkov hudobnej histórie, na strane druhej nepripomínajú žiadnu inú konkrétnu kapelu.
Bambusové listy a safari obleky
Niekedy sa zdá, že napodobňujú domorodú hudbu, iná pesnička zas znie ako soundtrack k filmovému westernu.
Štvorica sa spoznala na edinburskej umeleckej škole a tak ako mnohé súčasné kapely, aj oni začali svoju kariéru na dnes už umierajúcej sociálnej sieti Myspace.
Hudbu však prekvapivo za prioritu nepovažovali, zaujímalo ich skôr vizuálne umenie a dizajn – možno aj preto sú obrazové materiály k ich albumom také prepracované.
Pri energickom vystúpení na festivale Pohoda mali napríklad oblečené biele košele s nevšednými vzormi – akoby ich sami vyrobili. To bola len striedma ochutnávka z ich koncertnej garderóby, keďže si na pódiách obliekli už pilotské uniformy, bambusové listy alebo safari obleky.
Tie sa k ich dobrodružnej hudbe hodia asi najviac – tam, kde ich debut pôsobil eklekticky a nesúrodo, tam však ich druhý album znie ambiciózne a cieľavedomo. Napríklad pieseň Shot Down by už mohla zaujať aj poslucháča komerčného rádia, nielen kaviarenského intelektuála – aj keď obsahuje rovnakú dávku nepredvídateľnosti a energie, ako ich predchádzajúce skladby.
Ukradli im kokosy
A už, keď to vyzerá tak, že ich hudba začne byť predvídateľnou, tak sa v reproduktoroch ozve niečo nečakané – ako napríklad kvílenie saxofónu v piesni Reflections alebo zvuk zvonov v skladbe Vibrations. Rytmus vytvárajú nielen bicími, ale aj tlieskaním, tamburínami, bongami alebo dokonca kokosovými kôrami. Tie vraj používajú preto, že znejú ako dupot koní a počas jedného koncertu im ich dokonca ukradli. K tomu sa zborovým hlasom ozývajú zvláštne metaforické obrazy ako napríklad v pesničke First Light: „Spoznaj pláže zasypané hlboko pod cementom, zlato sa skrýva medzi jeho škárami.“
Kapela predstavuje presne ten exotický ostrov uprostred oceánu populárnej hudby, ktorý chce každý poslucháč objaviť a prisvojiť si jeho nevšednú krásu. A pritom sú to rovnakí hudobníci, ktorí určite niekoľkokrát čelili dileme toho, aby sa prispôsobili masovému vkusu a stvorili komerčný hit. Čo by so svojím talentom rozhodne dokázali – zdá sa však, že ich zaujíma hrať hudbu, ktorú by sami chceli počúvať. Odvážnu a mimo všetkých žánrových nálepiek.
